A mira Abase, Shamima Begum a Kadiza Sultana boli obyčajné tínedžerky. Kupovali si oblečenie západných značiek, pozerali televíziu, hrali sa na tabletoch, ukazovali svoje spoločné fotografie na Instagrame. Na akadémii Bethnal Green vo východnej časti Londýna, kam chodili, dosahovali skvelé študijné výsledky.
Boli blízke priateľky a nepúšťali medzi seba iných ľudí. Pre iné dievčatá boli priam vzorom. „Každé dievča v škole chcelo byť ako ony,“ povedala jedna zo študentiek z nižšej triedy pre denník New York Times.
Ku koncu roka 2014 sa ich správanie začalo meniť, zhoršili sa im aj známky. Dievčatá sa ešte viac uzavreli. Rodičia aj učitelia ich správanie pripisovali len obyčajnej puberte.
Ich rebélia sa však neprejavila spoločným tetovaním či prepichnutým nosom. Nenašli si ani problémových priateľov ako ich rovesníčky.
Uzavreli pakt, chceli ujsť z domu. A vo februári 2015 sa im to podarilo. Odišli do Sýrie a pripojili sa k Islamskému štátu.
Koľko ich je
K teroristickej skupine sa podľa odhadov pripojilo už viac ako štyritisíc bojovníkov zo Západu. Medzi nimi 550 žien.
Sú to zväčša mladé dievčatá ako Amira, Shamima a Kadiza, ktoré nemajú ani osemnásť rokov. Čím však dokáže skupina, ktorá sa na internete prezentuje popravami, vyvražďovaním a nenávisťou proti Západu, prilákať mladé dievčatá z týchto krajín?
Odpovede na túto otázku sa dajú nájsť v štúdii Inštitútu pre strategický dialóg (ISD). Vo všeobecnosti podľa nich existujú dva druhy dôvodov. Tie, ktoré ich tlačia k tomu, aby svoju domovinu opustili, a tie, ktoré ich priťahujú k novému miestu, teda k Islamskému štátu.
Aj mladých moslimov trápia otázky o tom, kam v živote patria, čím chcú byť v dospelosti a akým smerom sa uberať. Ich rodičia sa na Západ presťahovali, aby zabezpečili pre svoje deti lepší život, pre odlišnosti vo viere a kultúre však mladí moslimovia často zažívajú pocit izolácie.
Dievčatá sú v tomto dokonca zraniteľnejšie. Ak nosia hidžáb alebo nikáb, zažívajú diskrimináciu častejšie ako muži. Mladé moslimky začínajú mať pocit, že ich komunita je neprávom prenasledovaná a nenávidená a autority s tým nič nerobia.
Začnú sa v nich miešať pocity zlosti, smútku, izolovanosti a frustrácie. Cítia, že svoju vieru nemôžu prejavovať naplno. Čoraz viac ich to oddeľuje od západného sveta a jeho názorov. A to je skvelá živná pôda pre radikalizáciu názorov.