V polovici 19. storočia budil v Spojených štátoch amerických pozornosť svojimi hudobnými schopnosťami slepý černošský chlapec nazývaný Blind Tom. Jeho hudobný sluch a najmä pamäť boli fenomenálne. Na jedno počutie si dokázal zapamätať akúkoľvek skladbu a potom ju s absolútnou presnosťou zahral na klavíri.
Počas svojich vystúpení predvádzal aj hru na dvoch klavíroch naraz a pritom spieval, čo síce nie je nič geniálne, ale chlapec hral každou rukou inú skladbu a spieval inú pesničku. Problém bol len v jednom – chlapec bol mentálne postihnutý. Nedokázal sa o seba postarať a nevedel ani poriadne rozprávať. Ako napísali dobové noviny: „Ten úbohý slepý chlapec je sotva človekom, je to nevedomý nástroj, ktorý vykonáva niečie pokyny a jeho myseľ je schránkou, do ktorej príroda vložila svoje poklady, aby ich potom predvádzala pre svoje vlastné potešenie.“
Idiot savant
Podobných prípadov sa vyskytuje v rôznej podobe veľa – a nemusí ísť len o hudobné schopnosti. Sú známi geniálni počtári, ktorí z hlavy vysypú riešenie náročnej matematickej úlohy, no keby mali ísť nakúpiť do obchodu, beznádejne by sa stratili. V psychiatrických liečebniach sa vyskytovali jedinci, ktorí naspamäť ovládali slovníky, encyklopédie a celé zväzky odborných časopisov. Iní pacienti boli obdarení nesmiernou zručnosťou a bez nákresov či znalostí mechaniky zostavovali dômyselné modely lodí a strojov.
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Pred koncom 19. storočia sa veľa prípadov začalo objavovať aj v odbornej literatúre a takto postihnutí ľudia získali označenie idiot savant – učený idiot, resp. geniálny idiot. Dnes tento termín považujeme za nekorektný, pretože nevystihuje podstatu problému a nahradil ho termín savant syndrome, čo do slovenčiny prekladáme aj ako syndróm učencov, prípadne sa používa skrátený tvar a hovoríme o savantoch, čiže o ľuďoch, v ktorých sa výnimočné mentálne či umelecké schopnosti skombinovali s mentálnou retardáciou či s autizmom.
Autizmus
Pre lekárov a vedcov boli savanti veľkou výzvou – ako je možné, že človek môže mať takéto geniálne schopnosti? A prečo za ne platí takú veľkú daň? Čo je to vlastne za ochorenie, ktoré tieto výnimočné schopnosti sprevádza? Náznak odpovede priniesli nezávisle od seba dvaja praktickí lekári: americký detský psychiater Leo Kanner a rakúsky pediater Hans Asperger. Obaja, bez toho, aby o sebe tušili, v takmer rovnakom čase (1943) publikovali práce analyzujúce správanie niektorých detí, ktoré mali v liečebniach a ústavoch na starosti.
Obaja prišli na to, že ide o ťažkú poruchu osobnosti a dali jej aj rovnaký názov – autizmus. Vychádzali z gréckeho slova autos, sám, pretože chceli zdôrazniť najväčší rys autizmu - obrovskú mentálnu osamelosť. Deti, ktoré skúmali, sa akoby uťahovali do svojho vlastného sveta, za nepreniknuteľnú železnú oponu. Obaja lekári si tiež všimli, že práve medzi autistickými deťmi sa vyskytuje veľmi vysoké percento (až 10 %) mimoriadne nadaných jedincov, obdarených geniálnym talentom. Mal teda autizmus nejakú súvislosť so syndrómom savantov?
Rain Man
Autizmus pre verejnosť spopularizoval film Rain Man (1988), v ktorom úlohu autistického Raymonda Babbitta vynikajúco stvárnil Dustin Hoffmann. Predviedol všetko, čím autisti trpia i čím sú výnimoční – posadnutosť rituálmi (všetky svoje ceruzky musel mať vždy v rovnakom poradí), odpor k sociálnym kontaktom i dotykom, ale aj geniálne matematické schopnosti.
Filmu odborníci najviac vyčítali, že urobil z autistov zábavné figúrky – realita je totiž omnoho smutnejšia, pretože len malé percento autistov sa ako-tak dokáže zaradiť do normálneho života a ešte menej z nich dokáže svoj výnimočný talent (ak sa prejaví) nejako využiť. Okrem toho, nie každý autista je génius a nie každý savant je autista. „Zázračné“ matematické či umelecké schopnosti niektorí ľudia získali aj po úrazoch hlavy či po iných chorobách. Ale to, že veľké percento savantov sa vyskytuje práve medzi autistami, naznačuje, že práve zmeny v mozgu spojené s týmto postihnutím dokážu spôsobiť nárast savantských schopností.
Ľavá hemisféra
Čo sa vlastne deje v mozgu savantov? Prečo si mnohí z nich dokážu zapamätať tisícky kníh alebo počítať rýchlejšie ako kalkulačka? Ako vlastne vnímajú náš svet? Žiaľ, väčšina savantov nemá schopnosť verbálne opísať, čo sa im v hlave deje – mnohí z nich totiž ani nevedia poriadne rozprávať. Tí, ktorí to dokážu (a je ich veľmi málo), hovoria o myslení v obrazoch, ktoré si však my nedokážeme celkom dobre predstaviť.
Príznačné však je, že zväčša disponujú fenomenálnou pamäťou a schopnosťou rýchlo v nej vyhľadávať. Doterajšie výskumy naznačujú, že autizmus je spôsobený poškodením ľavej mozgovej hemisféry (zodpovednej za logické myslenie a verbálne schopnosti) v období pred narodením. Časť úloh (podľa miery poškodenia) zoberie na seba pravá hemisféra a tá, akoby odtrhnutá z reťaze, zosilní to, v čom je najlepšia: kreativitu, intuíciu, analýzu tvarov či foriem, hľadanie podobností medzi nimi. Aj preto autisti takmer nehovoria, ale sú výborní vo vytváraní obrovských „zbierok“ informácií – encyklopedických, hudobných či výpočtových.
Prečo savanti?
Prečo nás savanti a ich neuveriteľné schopnosti dnes zaujímajú? V prvom rade je to humánne hľadisko – výnimočné schopnosti pomáhajú pri terapii autistických detí a aj vďaka nim sa mnohé dokážu čiastočne zaradiť do života.
Nikto z nás si zrejme nevie predstaviť utrpenie rodičov autistických detí postavených pred fakt, že autizmus sa nedá vyliečiť, ale len zvládnuť, že pokroky v terapii sú veľmi pomalé a ledva zmizne jeden problém, vynorí sa druhý. Temple Gardinerová, jedna z mála autistov, ktorá si uvedomuje svoje postihnutie a píše o ňom knihy, hovorí, že dnešný svet informačných technológií je ako stvorený pre nadaných autistov a ich výnimočné mozgy a všetkých by ich mali zamestnávať v Silicon Valley, centre IT technológií.
Psychologička: Vždy ma šokuje zameranosť autistov na detaily Čítajte Budeme všetci savantmi?
V druhom rade vedcov zaujíma otázka: prečo nie sme všetci savanti? Prečo všetci nemáme geniálne mozgy? Bude niekedy v budúcnosti možné, aby sme také mozgy mali? Táto otázka akoby patrila do sveta fantastiky, ale pri obrovskom pokroku vedy možno príde čas, keď nejakými zásahmi priamo v mozgu dokážeme autistov liečiť, ale aj umelo vyrobiť - presnejšie, stimulovať také oblasti v mozgu, ktoré spôsobia nárast „geniálnych“ schopností.
Nechajme na autorov sci-fi, čo by sme s takýmito schopnosťami robili a či by sme ich mali všetci alebo len tí, čo si niečo také dokážu zaplatiť. Ale dnes, keď sa úplne vážne plánuje let ľudskej posádky na Mars, by bolo celkom výhodné, keby časť z nej tvorili autistickí savanti – neprekáža im samota, nepotrebujú komunikovať a mnohé problémy by dokázali riešiť podstatne rýchlejšie ako „obyčajný“ astronaut.
Ľudská kamera
Text: Dušan Taragel
To, že je niekto talentovaný kresliar, sa zvyčajne prejaví až počas školskej dochádzky. Čo však s dieťaťom, ktoré ako 4-ročné kreslí so zručnosťou dospelého výtvarníka a pritom nevie či nechce rozprávať? Aký osud ho čaká?
Na prvý pohľad pôsobí Stephen Wiltshire (41) ako každý obyčajný mladý muž. Má úplne obyčajné záujmy, počúva súčasné hity, zbožňuje staré americké autá a jeho snom je stretnúť sa so Siennou Millerovou a nakresliť ju. Veľa však toho nenarozpráva, odpovede z neho treba ťahať, ale zvyčajne sa usmieva a tvári prívetivo. Zmena nastane až vtedy, keď začne kresliť.
Do uší si zastrčí slúchadlá, pustí si hudbu a v hlbokom sústredení celé hodiny kreslí čiernou fixkou panorámu mesta, ulice plné áut alebo jednotlivé budovy. Niekomu môže pripomínať kresliaci stroj, pracujúci bez emócií, so stabilným výkonom a s dokonalou presnosťou. Navyše, nepoužíva žiadne podklady, pomocné skice či fotografie. Všetko kreslí z hlavy a výsledok je šokujúci: pamätá si tisícky detailov tisícok domov, ich fasády a okná, strechy a komíny, kreslí ich jeden za druhým a keď skončí, aj znalci pri pohľade na obrázok skonštatujú, že Stephen je génius.
Lenže keď povieme A, treba povedať aj B. Stephen Wiltshire je kresliarsky génius, ale pritom je to mentálne handicapovaný, autista, ktorý napriek svojmu veku a úspechom stále potrebuje odbornú starostlivosť. Jeho talent síce vyráža dych, stojí však za ním nekonečná trpezlivosť vychovávateľov a učiteľov, ktorí ho dokázali podchytiť a nasmerovať. Šance, ktoré Stephen dostal pri narodení, boli totiž krajne nepriaznivé - z 95 % ho čakal osud doživotného klienta ústavu pre mentálne postihnutých pacientov.
Prvé slovo: papier
Stephen Wiltshire sa narodil v roku 1974 a vo svojom vývoji sa výrazne oneskoroval – nesedel, nezačínal chodiť a odmietal byť na rukách. V druhom a treťom roku sa objavili ďalšie problémy – nehral sa s ostatnými deťmi a schovával sa pred nimi. Zdalo sa, že nepočuje a nič nehovoril. Ako štvorročného ho umiestnili do špeciálnej školy a stanovili mu diagnózu infantilného autizmu. Riaditeľka školy o ňom povedala: „Reč ho nezaujímala, nesnažil sa jej porozumieť ani sa nesnažil hovoriť.
