Ako sa plnia športové sny? Štyri príbehy vášne, driny a odriekania

Matej chcel byť brankárom. Po zlato si dokráčal

V športe treba mať obrovskú trpezlivosť, vraví mama majstra sveta v chôdzi Mateja Tótha. Jej syn však odmalička chcel a pracoval na sebe. Rodina ho vo všetkom všemožne podporovala.

Ako malý chcel byť hokejovým brankárom. Pred panelákom sa s rovesníkmi naháňal za tenisovou loptičkou pri nekonečných zápasoch. Možno v Matejovi Tóthovi stratila hokejová reprezentácia výborného brankára, Slovensko však získalo výnimočného chodca. Tento rok sa v Pekingu stal s obrovskou prevahou majstrom sveta. Budúci rok bude v Riu de Janeiro bojovať o olympijskú medailu.

„Odmalička ho to ťahalo k športu,“ spomína Matejova mama Katarína Tóthová. „Aj so starším bratom vyrastali ako bežné panelákové deti. Na ulici sa neustále hrali – hokej, futbal. Naháňali sa za loptou. Hokej mal rád, najmä keď bol menší. Manžel im dokonca vyrobil bránky a mal aj vlastný brankársky výstroj.“

K atletike sa Tóth dostal na základnej škole, kde mali v piatom ročníku  špecializované športové triedy – atletickú a hokejovú. Školák viac túžil naháňať puk. „Ale nám s manželom sa zdalo, že atletika je prirodzenejšia a získa tam širšie základy. Začal na ňu chodiť a bavilo ho to. Aj vtedy, keď jeho rovesníci postupne odpadávali. Naopak, Matej čím bol starší, tým bral šport vážnejšie. Nakoniec ostal hádam jediný z triedy, kto sa naplno venoval atletike.“

Rodičia sa snažili Mateja maximálne v športe podporovať, život rodiny sa v mnohom podriadil kolobehu športovej prípravy.

„Športom žila celá rodina. Všetko sa riadilo podľa tréningov či pretekov. Bolo jedno, či boli sviatky, Vianoce, či dovolenky. Ktorí rodičia by však nepodporili svoje dieťa? Keď bol starší a šport už začal brať profesionálnejšie, viac s ním chodil manžel,“ spomína pani Tóthová, ktorá pracovala v materskej škole.

Na začiatku vôbec nepomyslela na to, že doma vychováva majstra sveta. „Ťažko povedať, kedy som uverila, že by ho šport mohol živiť. Všetko išlo uňho akosi prirodzene a postupne. Vedeli sme však, že ho to napĺňa a naozaj športom žije.“

Ešte na základnej škole sníval malý Matej o tom, že sa raz dostane na olympiádu. Rodičia to vnímali ako detský sen. Ťažko mu mohli uveriť tak skoro. 

Veľký krok v kariére urobil Tóth, keď sa prvý raz dostal na vysokohorské sústredenie do zahraničia. V osemnástich šiel s chodcami Dukly Banská Bystrica do Mexika.

„Keď nám vtedy oznámili, koľko to bude stáť, tak sa mi až oči pretočili. Sme bežná rodina, žili sme od výplaty k výplate. No za tú snahu, ktorú v tréningu odovzdával, sme mu chceli nejako pomôcť. Manžel vtedy zháňal peniaze, ako len mohol. Vyslovene to bola zbierka od známych a blízkych,“ opisuje pani Tóthová.

Cestu do Mexika však prežívali s radosťou. „Boli sme šťastní, že sa tam dostal. Chceli sme mu pomôcť a pamätám si, že som ho vtedy nabalila na cestu. Mäso som zavárala do fliaš, aby ušetril. Aj neskôr, keď chodil na sústredenia, tak som mu toľko nabalila, aby bolo aj pre ostatných. Oni si sami varili. Nemohli si dovoliť v zahraničí míňať.“

Tóth je veľmi cieľavedomý a pracovitý. Za svojím snom kráčal postupne. Nezažiaril hneď. Nevyhrával juniorské a mládežnícke tituly. Nikdy však na sebe neprestal pracovať. K povinnostiam i po úspechoch pristupoval s pokorou a skromnosťou.

„Pre nás je to úľava a zadosťučinenie, že je úspešný a že tá drina a námaha neboli zbytočné. Kto doma nemá vrcholového športovca, nepochopí, koľko vecí a času to stojí. Maťko nepoznal úľavy, voľno, nechodil na zábavy. Teraz si to vážime, pretože mnohí to tak ďaleko nedotiahnu.“

Matej Tóth je jedným z mála vrcholových športovcov, ktorý má aj vysokoškolský titul. Absolvoval filozofickú fakultu v Nitre. „Vštepovali sme mu, že vzdelanie je základ a on to vedel. Veď sláva pominie a čo potom? So štúdiom nikdy nemal problém. Zvládol bez problémov gymnázium a zvolil si potom žurnalistiku,“ dodala Katarína Tóthová.

Miloslav Šebela

Talent Godla čelil silnému tlaku

Už v juniorskom veku dosiahol veľký úspech. Na majstrovstvách sveta hokejistov do dvadsať rokov získal brankár Denis Godla bronzovú medailu a vyhlásili ho za najužitočnejšieho hráča turnaja. „Keby mi niekto pred pätnástimi rokmi povedal, že môj syn donesie domov medailu, určite by som mu neuveril,“ hovorí brankárov otec Miroslav Godla.

Keď si útočník Pavol Skalický na majstrovstvách sveta hráčov do dvadsať rokov preberal ocenenie pre muža zápasu proti Kanade, diváci na štadióne v Toronte sa spojili a zborovo kričali: „Goalie! Goalie!“