O KNIHÁCH

Nočný stolík Beáty Grünmannovej

Krvavá Jamajka, Bond v rukách feministiek a koketa po šesťdesiatke.

Keď sa mojim rodičom narodila jediná dcéra, zistili, že pri plánovaní bytu zabudli na detskú izbu. Zložili ma teda na sedačku do otcovej knižnice. Tak som sa stala knihomoľkou. Detstvo som trávila vo vodorovnej polohe, na tom gauči čítajúc, s prestávkami na školskú dochádzku a výkrmku u starej mamy.

Napriek tomu sa mi podarilo dožiť dospelosti. Teraz už čítam skôr v sede, len mi zostal zvyk eklektického šrotovania odlišných literárnych žánrov v nadmerných množstvách. Obvykle mám rozčítaných aspoň päť až šesť kníh, nehovoriac o čítačke. Práve teraz sa mi na dosah ruky povaľujú tieto knihy:

Sedem vrážd na Jamajke

Bookerova cena už má svojho víťaza. Marlon James a jeho nie taká krátka história siedmich vrážd (A Brief History of Seven Killings) sú v mojej čítačke už dlhšie. Je to namáhavá, fascinujúca kniha. Ak by duch Quentina Tarantina posadol spisovateľa, vyzeralo by to na papieri práve takto.

Dielo vychádza zo skutočnej udalosti. V roku 1976 organizoval pred voľbami na Jamajke Bob Marley koncert pod názvom Smile Jamaica, ktorým chcel zmierniť násilie panujúce v krajine. Dva dni pred koncertom do jeho domu vniklo sedem mužov z kingstonského geta a chceli ho zastreliť. Spevák akosi unikol a koncert odohral.

Kniha je originálna množstvom rozprávačov, kaleidoskopický príbeh podáva okolo šesťdesiat postáv, ktoré milosrdný autor na úvod knihy pomenoval a roztriedil podľa geografickej, národnostnej, časovej a dejovej príslušnosti. Dej sa odohráva od roku 1976 do 1990, od Jamajky po New York.

Sú tam gangstri pešiaci, lokálni zločineckí bossovia, novinári, krásavice v ťažkostiach, chlapíci zo CIA, duch mŕtveho gentlemana, hudobní novinári a tak ďalej. Nie je to žiadna ľahká prechádzka, krv strieka, nadávky padajú, sociálne napätie, intrigy, vraždy, znásilnenia a nezameniteľná jamajská angličtina, ktorú však  možno rozlíšiť a pochopiť, lebo gangsta gangstovi rozumie.

Je skvelé, že Marlon James vyhral, aj keď užšie finále Bookerovej ceny bolo plné zaujímavých kníh. Vyhral silný sociálny príbeh, s nadčasovou hodnotou. Vidno, že sa cena neudeľuje politicky, čo by priatelia z Nobelovho výboru nemohli veľakrát s čistým svedomím poprieť.

Od bábiky po partnerku

Feminizmus Jamesa Bonda (Shaken & Stirred, Robert A. Caplen). Áno, aj takýto oxymoron existuje, vo vyše štyristostranovej publikácii plnej dejín amerického feminizmu, obsahu filmových bondoviek, grafov týkajúcich sa okrem iného sexualizácie obrazov úvodných sekvencií filmu, fotografií sporo odetých Bond girls, vplyvu ženského hnutia na zmenu archetypu bondovskej oživenej gumenej bábiky na rovnocennú hrdinku, ktorá má okrem dvoch prsníkov aj jeden mozog. Ach jaj. Najnovší diel filmovej série Spectre je tu, odborná literatúra k fenoménu Bond je od vašej čítačky vzdialená len jeden klik prstom. Pre kreditnú kartu nesmierne nebezpečná vec.

Koketa v šesťdesiatke

Neviem sa rozlúčiť s knihou Juliana Barnesa Stolek s citróny (Plus, 2015). Je to moja prvá zbierka poviedok tohto víťaza Bookerovej ceny, ktorého obdivujem. Veci neveselé podáva nepateticky, so zmyslom pre humor, ktorý nie je bujaro prvoplánový, ale zato ho je podhubie knihy plné.

Barnes je mimoriadne empatický bez toho, aby skĺzol do sentimentality. Hrdinovia poviedok sa každý po svojom zmierujú s nevyhnutným chodom života, hľadajú drobné radosti, ale aj väčšie úniky, rezignujú alebo bojujú.

Dala by som túto knihu prečítať ľuďom, ktorí starcov ignorujú ako odpad v akejsi naivnej predstave, že ich vlastná staroba je vzdialená hviezdne roky. Jednou z kúzelných postáv knihy je stará lady, ktorá žije v dome pre nahluchlých seniorov, bojuje o zvyšky samostatnosti s príliš starostlivým personálom a dopisuje si so samotným Barnesom.

Napríklad mu zverí toto: „V mladosti som zistila, že muži sú podvodníci, jeden ako druhý, a rozhodla som sa začať s flirtovaním až po šesťdesiatke, keď som odišla do dôchodku – lenže sa zo mňa následkom toho v ďalších dvadsiatich rokoch stala hrozná koketa.“ Žena vzor.

Jednoducho Ernest

Nových kníh je priveľa, tisíce ročne len v slovenčine. K tomu celé more nepreloženej cudzojazyčnej literatúry. To všetko útočí, chce byť prečítané. V čítačke mám pomaly stovku kníh, ale úprimne, po skonzumovaní väčšiny z nich som si istá, že cenu má tak desať z nich. Sú však knihy monolity a ich autori, ktorí už vystúpili na Parnas. A na tých nechcem zabudnúť a budem ich pamiatku propagovať z celých síl.

Tak, ako mi nedávno pripravilo mimoriadny čitateľský zážitok nové vydanie silne autobiografického románu Sylvie Plathovej Sklenený zvon (Slovart, 2015), teší ma teraz nesmierne čítanie knihy Ernesta Hemingwaya Rajská záhrada (Ikar, 2014). Túto knihu autor nikdy nedokončil, nepreškrtal. Rukopis zostal v pozostalosti a dočkal sa vydania, v zredukovanej forme, post mortem.

Vďaka za to. Vzťahy, cesty, spisovateľov boj o priestor a právo písať, to mi pripomína najdôležitejšiu a najmilšiu knihu môjho života Fiestu (Slnko aj vychádza), Hemingwayovu prvotinu, ktorá ovplyvnila mnohých spisovateľov dvadsiateho storočia a formovala aj môj literárny vkus. Odvtedy mám rada texty hutné, rytmické, priamo k veci, bez ozdôb. S hlavným hrdinom Fiesty som sa dokázala dokonale stotožniť, uvidím, ako to pôjde v prípade Rajskej záhrady.

Ak by mi niekto dal na výber, ktoré sú moje priority, čoho by som sa v živote vedela vzdať a čoho nie, v jednom by som mala jasno. Po jedle, vode, streche nad hlavou a liekoch nutných pre život by okamžite nasledovali knihy. Tak, ako som svoj život začala, na gauči v knižnici, ho, dúfam, raz v primeranom veku aj skončím, pri čítaní poriadne šťavnatého románu.

Téma: Čítanie+



Už ste čítali?