O KNIHÁCH

Veronika Šikulová: Som netolerantná knihovníčka

Čítať knihy dobrých autorov je meditácia nad životom. Nie každý deň ide o život, nie každý deň si podávame ruku s láskou. Zato každý deň dýchame, srdíme sa na drobnosti, zakopávame o beznádej a čakáme, či ten Godot už konečne príde. Ale dokážeme sa radovať z maličkostí a milovať to, že sme ešte neumreli. Veronika Šikulová má dar vidieť cez dieru vo svetri viac.

Veronika Šikulová. (Zdroj: SME - Gabriel Kuchta)

Začneme citátom, ako inak, z knihy. V Diere do svetra píšete: „Najlepšia rodina je tá naša! Zo samoty všetci dobre píšeme. Aj tak sa do života radosť vnáša...“ Je písanie šikulovská psychoterapia?

„Ak to človek myslí s písaním vážne, nemôže byť iba psychoterapiou. Môže byť aj psychoterapiou. Spisovateľ by sa nemal vyhýbať životu, má chodiť po svete s otvorenými očami a nebáť sa byť s ľuďmi, ale aj byť sám. Svojím spôsobom som samotárka. Inak by som asi nepísala. A z vlastnej skúsenosti viem, že napríklad čítanie je zavše dobrou psychoterapiou. Ak majú čitatelia dobrý pocit pri čítaní mojich kníh a ak im trebárs v niečom pomáhajú, aj ja mám dobrý pocit.“

Čo je to myslieť to vážne s písaním? Veď sú to také taľafatky, klásť slová vedľa seba... Teraz hovoríme o tom, ako si vážime my Slováci to, čo by malo byť gruntom národa: slovo.

„Práve že to nie sú taľafatky! Písanie neberiem ako zábavu, aj keď ma baví písať.

Som stará škola, možno aj preto, že som vyrástla v rodine spisovateľa, nie je mi jedno, ako je čo napísané. Svoje texty si sama nahlas čítam, je pre mňa dôležité, či má text rytmus, nie je mi jedno, aké slovo použijem, najradšej by som použila všetky. Ak začujem či inak natrafím na slovo, ktoré nepoznám, poteším sa a premýšľam, kde by som ho mohla použiť. Rada počúvam, čítam aj rozprávam. Rada aj píšem.

Sú ľudia, ktorí si vážia slovo, ktorí vedia aj počúvať aj písať, len je ich možno menej. Jonáš Záborský kedysi žehral: Ukáž len Slovákovi nášmu knižku, dá on ti! Väčším nebezpečenstvom pre dobrú literatúru nie sú nečitatelia, ale zlí spisovatelia, ktorých pribúda a pribúda a pribúda. Písaniachtivá Slovač je odvážna a táto doba jej praje. Len kto to všetko číta?“

Pracujete v knižnici, mali by ste vedieť, kto to číta, nie? Za to množstvo lacných písačiek môžu počítače. Ako ťažko sa píše rukou či na stroji, ako ľahko pribúdajú kopiská písmen na obrazovke. Takže, kto to číta?

„Po prvé, aj ja píšem rukou a až potom to prepisujem do počítača, po druhé, našťastie pracujem v oddelení s detskou literatúrou a radšej nepátram po čitateľoch tej „zlej“ literatúry. Snažím sa im vyhnúť a snažím sa vyhýbať aj podobným autorom, v tomto som snobka. Netolerantná knihovníčka, ktorá aj deti hocikedy odhovára, keď si požičajú zlú knižku.“

Vo vás sa snúbi snob so snopom práve pokosenej lúky, mestský pesimizmus a vidiecka živočíšnosť. Už sme pri slovenskosti boli, ale nedá nám to: my všetci akoby sme žili stále na ceste z dediny do mesta, z rurálneho do urbánneho. Knihovníčka z Modry, námet na obraz, kde sa cítite doma telom a kde hlavou?

„Mala som šťastie. Bratislavčania vidiek nepoznajú. Jedni si ho idealizujú a druhí si myslia, že od Bratislavy ďalej na východ sú všetci sprostí, po uliciach chodia dementné babky, strelené poštárky, nadržaní starostovia... Ja sa cítim ako „sedláčka“. Jednou nohou v Bratislave, takou tou medzi dverami, aby sa mi celkom nezatvorili, ale tou druhou nohou aj hlavou, aj rukami, aj myšlienkami som Modranka, dievča z malého mesta, z vinohradníckeho mesta, obaja rodičia boli intelektuáli, takí sú aj moji svokrovci.

Hanbím sa, keď pozerám film odohrávajúci sa na vidieku, ako si tvorcovia nedajú ani elementárnu námahu otvoriť oči a trochu sa na ľudí, ktorí tu žijú, pozerať. Oblieva ma stud, aj keď sa niekto hrá! na akože Bratislavčana, mešťana.

Ja som si aj pocestovala, videla som veľké americké mestá, francúzsky vidiek na juhu, bývalé východné Nemecko, všade žijú ľudia. Raz mi do Ameriky telefonoval kamarát Stano, mal vypité a pýtal sa ma: Veronka, chodzá aj v tej Amerike ludé do roboty, pravda? A ja, áno, chodia, pravdaže. Aj sú nekedy narobení jako hovada, jako my? Stano, samozrejme! Tak to je potom dobre! – povedal Stano.

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Téma: Čítanie+



Už ste čítali?