SME

Jozef Miloslav Hurban: Život Ľudovíta Štúra

Spomienky na Ľudovíta Štúra publikoval jeho priateľ a spolupracovník J. M. Hurban v Slovenských pohľadoch v roku 1881, dvadsaťpäť rokov po Štúrovej smrti. 

(Zdroj: wikimedia/cc/Štefan Redaktor)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

 

Text bol krátený. Prevzaté z knihy: Ľudovít Štúr: Dielo. Kalligram, 2007

On zomrel, podľa svojho vlastného náhľadu, ktorý dávno pred smrťou rozkladal mi z príležitosti považovania Julia Caesara a jeho smrti. On zomrel práve v čase, keď veľké veci vykonal a k väčším sa chystal.

„To je pekná smrť,“ hovoril, „keď padá hrdina v mladom veku, prv než môže vidieť svet jeho mdlobu, aká konečne každého nadísť musí.“ Tu sme sa nezrovnávali s Ľudovítom, ale bolo v tom tušenie jeho tragického osudu. Prorocké tušenie jeho skončenia je vyrazené i v tomto epigrame na Modru:

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Bílá snad si byla, když Modrou teď se nazýváš,

Černou, zdá se mi, než slouti mi ještě budeš!“2

Čierna Modra

Tento nápis padá ešte do študentských čias Ľudovítových, tak asi do roku 1835. Písali sme československy a vtedy nestála ešte Modra zhola v nijakom pomere ku štúrovcom.

Mne zavčasu prichodil citovaný nápis nápadným. Po zoznámení sa s Ľudovítom prvé bolo, na čo som sa domáhal. Ľudovít sa usmial a riekol: „To mi len tak v zadumaní sa nad Modrou napadlo bez toho, že by som dačo určitého bol myslel.“ Ako by som bol zabudol na túto prvú otázku, ešte roku 1848 som sa spytoval, čo s tým nápisom chcel? To bolo však aj posledné spytovanie sa: lebo odpoveď Ľudovítova prenikla mi kosti. Ja som sa odvtedy bál o jeho život. „Ale očuješ,“ vetil Ľudovít, „čo ti tak ten môj starý nápis vrčí v hlave? Už si sa ma viac ráz na to dopytoval. Aby sa mi ozaj nestala Modra kedysi čiernou!“

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Ja som ten nápis v svojej mysli i pamäti nosil dlhé roky. Až o vianočných sviatkoch roku 1855 doletel posol z Modry so zvesťou ako noc čiernou: Ľudovít 22. decembra nešťastne na poľovačke padnúc, vlastnou puškou vystrelivšou v páde ranený na smrť leží. Nemoc tá skončila sa smrťou oslávencovou dňa 12. januára 1856. Vyplnil štyridsať rokov, dva mesiace a štrnásť dní pohnutého, činného, tvorivého života.

Nemoc tá skončila sa smrťou oslávencovou dňa 12. januára 1856. Vyplnil štyridsať rokov, dva mesiace a štrnásť dní pohnutého, činného, tvorivého života.

V najkrajšej sile mladého muža, ako sa mu to pozdávalo v jeho dumaniach o svete a živote značnejších ľudí, skonal beh svoj v meste, ktoré si jeho obrazotvornosť dávno pred touto katastrofou označila za „čierne“. Čiernymi boli tie dni jeho veľkých bolestí, ktoré zniesol v následkoch celej rany strelnej, ktorú ani vybrať nedôverovali si, ani k amputácii prikročiť neopovážili sa lekári. Čiernym rúchom priodela sa Modra v deň pohrebu Ľudovíta Štúra a čiernym rúchom priodela sa jeho milenka, zádumčivé Slovensko, a zvesť o jeho smrti rozosmútila kruhy slovanské po šírej Slávii.

Jeho život by nebol dlhý býval

Ja, znajúc hlboký cit jeho uboleného srdca, žiale jeho duše nad osudom národa slovenského, myslím, že jeho pozemský život nebol by dlhým býval.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Pohromy zachvátivšie náš národ boli by nám umorili to srdce citné, ten organizmus jeho z najtenších nitiek žiaľov i radostí zotkaný. Jeho vyniesla až k extáze dobrá správa zo sveta slovanského; ale na druhej strane zronila dušu jeho zradná, chabá duša, pobadaná v národe, alebo charakter neodhodlaný tých, čo povolaní sú slúžiť národu k dobrému!

Býval som svedkom nesmiernych týchto pohnutí duše tejto vznešenej. To, čo nás po jeho smrti stihlo, i víťazstvá myšlienky našej a jej pokrok, i sklamané nádeje, i konečne surového násilenstva bezbožné údery, toto všetko by éterický organizmus Ľudovíta nebol zniesol.

Ľudovít zostane večne mladým mužom, večne výtvorom peknej mladosti, idealistom bez úhony. Pritom to bol muž činu, ktorý i keď rozum jeho váhal, duch sa k činom niesol. Duch národa ho postavil a dejiny zapíšu ho po boku veľkých géniov, čo tu obsluhovali oltáre národnej osvety, poézie, vedy, slobody, ako boli Puškin, Mácha, Stanko Vraz, knieža Michal Obrenović, knieža Danilo, ku ktorým tak blízky sa cítil byť. On sa obetoval celý mládeži a boh túto obeť jeho prijal, aniž je v našom pokolení kto, koho by tak ctila mládež ako Štúra.

Praha 1848

Veľmi dobre mi je v pamäti a som očitým svedkom toho, ako národ český prijal Štúra roku 1848. Bol najkrutejší boj o slovenčinu, v ktorom známou svojou žurnalistickou zručnosťou, satirou a spoločenskou agitáciou nebožtík Havlíček  a rovesníci jeho Lamblovci a iní vystupovali v žurnáloch proti Štúrovi. A to bolo tak až ku koncu roku 1847. Starí páni Palkovič, Šembera a mladý Havlíček mysleli mať víťazstvo v rukách, keď tu razom rok 1848 o inšom ich presvedčil. Ľudovít Štúr prišiel do Prahy.

Národ ho uvítal, navzdor žravej agitácii Havlíčkovej proti nemu, veľmi okázalo. Kdekoľvek sa zjavil Štúr vo verejných schôdzkach, musel hneď na rečnište, a chtiac sa prihovoriť obecenstvu češtinou, ktorú on dobre znal, ale v rečnení mu predsa veľmi bola na závade, celou búrou žiadaný bol len v slovenčine rečniť. A Štúr zvučnou slovenčinou okúzľoval celé tisíce národa českého. Svedkami týchto výjavov boli i mladí borci proti slovenčine, i videli sa byť národom dezavovanými.

Príťažlivosť Štúrova

Pekný, strunovitý, štíhly, vysoký mladoň slovenský s čiernymi, zahrievajúci oheň sypúcimi očami a tmavogaštanovými, bohatými vlasmi, k tomu celý zjav jeho súmerný a strojný, sympatický každému, elektrinu tak neodolateľne zo seba púšťajúci, že nebolo mu možno vzdorovať! Toť Ľudovít, navrátivší sa „do sídla uměn blahého“, ako sám Bratislavu menoval.

Príkladne krásne ruky a ústa mal, znaky to vraj všetkých veľkých rečníkov! Jeho rúčky boli by mohli krášliť i najstrojnejšiu devu.

Tváre bol podlhovastej, ale dobre chovanej, vzduchom zdravým farbenej a hriechom nerozoranej a nestrhanej, takže v súmernú oválnosť vychádzala, vysokým, jasným čelom krášlená. V kráse junáckej len Samo Chalupka mohol s ním závodiť.

Príťažlivosť k sebe tak mal veľkú, že i protivníci náruživí a bezohľadní zoči-voči nevydržali mu. 

Príťažlivosť k sebe tak mal veľkú, že i protivníci náruživí a bezohľadní zoči-voči nevydržali mu. Hlas jeho bol zvonitý, prenikavý, jednak ku spevu, jednak k rečneniu, jednak k hrozbe ustrojený. Napadli ho raz večer traja juráti haraburdácki a chceli s ním na Panenskej ulici (Nonnenbahn) začať potržku.

Ľudovít Štúr privolal prvému, oprúc sa o svoju palicu: „Mit akar?“ (Čo chcete?) To s takým výrazom a s tak brnivým „akar“, že sa chlapom odnechcelo ďalej jednať s Ľudovítom naším, a odbehli. Lepšie duše poddávali sa mu bezvýhradne.

Fajka a čierna káva

Pilnosť jeho presahovala všetky medze možnosti. On stačil zastupovať profesorov v rozličných predmetoch učebných, on vynikal v spoločnosti osemdesiatich alebo i viacerých samorastlých, usilovných, nadaných mladíkov. On korigoval mladších práce, on kritizoval starších plody, on zaobstarával rozličné komisie vidieckych priateľov. 

On vyučoval v prednejších domoch bratislavských synkov, aby sa udržať mohol. On korepetoval začasto so synmi veľkých pánov zo zahraničia, ktorí v ústave Blaškovičovskom boli na učení. A k tomu sokolie jeho oko ešte striehlo, kde ktorý talent by polapiť a do svojich krážov uviesť mohol. Študoval okrem toho svoju históriu, filológiu, záverečne novejšie reči európske, estetiku i Homéra.

Fajka a čierna káva pomáhali mu premáhať nočný sen, ktorého miesto zaujímali obšírne korešpondencie s vidieckymi priateľmi a poézia. 

Ale pera si ukrojiť nevedel. Nosil sa vždy elegantne, ale ručník na hrdle si uviazať nevedel. Perá mu robili iní, ručník mu vždy jeden z najlepších priateľov uväzoval. Kalinčiak býval dlhé časy takýmto jeho ceremonialistom. Fajka a čierna káva pomáhali mu premáhať nočný sen, ktorého miesto zaujímali obšírne korešpondencie s vidieckymi priateľmi a poézia. Slovenský dohán, ktorý obstarával jeho verný druh Ctiboh, arómou svojou verne pomáhal fantázii Ľudovítovej vyvádzať čarovné kruhy a kráže života zápalistého.

Jediná to z jeho rozkoší. Sám písal mnoho, ale i diktoval, inokedy zase obsah, najmä pri korešpondenciách oznámiac, dal pomocníkom svojim písať a on pri oddychu podpisoval a tu i tu doplňoval listy a správy všelijaké. Zrak jeho bol obrátený ku všetkým záležitostiam národa.

Vyznal sa mnoho ráz i v tých, pri ňom a tom spôsobe jeho puritánskeho zmýšľania pravde nepodobných situáciách. Štúr, hoci nevydal grajciara na učiteľov tanca, na bály a inšie tie moderné bliktry civilizácie, bol ničmenej veľmi zábavný a slovansky zmýšľajúcim devám a paniam dvoril šikovne a duchaplne.

Do kaviarne alebo na bál nikdy nešiel, jediné jeho zábavy boli výlety do hôr, na zámky a spevokoly, pri ktorých pri pohári piva a dákej klobáske spievalo alebo rečnilo sa do polnoci.

Cez mieru veselého nikdy nebolo ho vídať, ba keď sa spoločnosť rozohriala a veselosť vystupovať začala v bezstarostie, zanôtil sám „Nitra milá, Nitra“, a po hymne tejto rozrečnil sa Ľudovít o historických rozpomienkach a veselé tváre pokryla zádumčivosť. V takomto pocite nejeden raz pretrhnutý bol spevokol a každý sa chytal za vačok, platiac svoju skromnú trovu, a zamyslení poberali sa šuhajci domov.

Idealizmus Štúrov

Verná práca Štúrova na národa roli dedičnej začala sa novou silou vydávaním „Slovenských národných novín“ a „Orla tatránskeho“.

Veselosť obletuje myseľ terajších čitateľov jeho novín, keď po tridsiatich šiestich rokoch vidia tohto nepraktického idealistu s výrečnosťou najdômyselnejšieho ekonóma písať o polovine a prose, o neoddelených lúkach a pasienkoch, o kukurici zanedbávanej, o záhradkách a záhradách, o štepniciach, o sypárňach atď. Taký to bol idealista, ten náš Ľudovít!

On sa staral o všetko, čokoľvek len prospieť malo a mohlo národu jeho v storakom jarme zapriahnutému. Racionálne hospodárstvo, spolky miernosti, hospodárske jednoty, družstvá mládeže a v nich askézu najprísnejšej zdržanlivosti a morality, pokoru s najvyšším vedomím národným, toto všetko súril a vbíjal do národa nielen slohom vedeckým, ale i slovom, ktorým neskrblieval.

On i toho najposlednejšieho paholka, ktorý ho hore alebo dolu Považím viezol, keď cestoval do Tatier, alebo dolu k Dunaju, nemal za nehodného týchto náuk, a celou cestou zhováral sa s ním o tom, čo chasníka alebo muža vzdelať mohlo a získať myseľ jeho veci svätej národa. To bol jeho realizmus ideálny.

Mandát zvolenský

Mešťania zvolenskí dali Štúrovi na vedomie, aby sa aj on uchádzal o mandát zvolenský; bo kandidáti sa hrnuli zo všetkých strán. On nelenivý zadal hneď dňa 21. septembra 1847 žiadosť svoju, ktorou uchádzal sa o mandát slobodného a kráľovského mesta Zvolena.

Dňa 30. októbra zasadla mestská rada, preskúmala a potvrdila body inštrukcie vyše poznačené a pristúpila k voľbe; i vyvolila veľkou väčšinou Ľudovíta Štúra za svojho vyslanca, čo i jemu priatelia hneď oznámili, i úradne sa celá záležitosť s vydaním mandátu jemu doručila.

Štúr pripravoval sa po celý čas života svojho za tribúna, majúc k tomuto povolaniu všetky dobré vlastnosti, ktoré len kedy tribunus plebis (tribún ľudu) mával. Odhliadnuc od osobných, inde už pripomenutých predností osoby a výrečnosti, postavy a smelej odhodlanosti, krášlila ho zbehlosť vedecká, pamäť historická, známosť vtedajších medzištátnych i domácich pomerov. K tomu ten ružový nádych optimizmu filozoficko-poetického, ktorý plodil v ňom presvedčenie, že nádobno prísť už dnes k tomu okamihu, v ktorom uzavrie sa večný sňatok medzi ideálom a skutočnosťou, a to na základe pravdy a spravodlivosti, ktorých domáhajú sa národy.

Štúr bral usilovnú účasť na zasadnutiach, ako okolitých – kde sa pripravovali predlohy – tak i krajinských, kde už o nich stála debata a rozhodovalo sa; správy podával vysielateľom svojim riadne o všetkom, čo robilo sa, hoc nemal plateného patvaristu a pisára.

Štúr, nakoľko na ňom bolo, boril sa statočne, ako muž charakteru, ale mal pred sebou vek neopravdovosti, farizejstva, vládobažnosti egoistickej na jednej strane, a na druhej chabosť a sprostotu. On úprimne chcel i slobodu, i právny stav pre ľud, i vzdelanosť všeobecnú, i vychovanie ľudu otrockého v národ čestný. Sám Kossuth počínal sa úctivo mať k Štúrovi a nestretli sa, že by nebol tamten k tomuto prihovoril sa.

 

Autor: Jozef Miloslav Hurban

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Tradičná živá krížová cesta v uliciach Prešova.

Na živú krížovú cestu v Prešove prišli tisíce ľudí.


TASR

Košičania sa takto stretávajú 30 rokov.


Desať stredných škôl v kraji zlepší vďaka grantu svoje prostredie.


SITA
Výstrahy na piatok.

Platia výstrahy.


TASR

Sportnet

Na snímke je slovenská tenistka Renáta Jamrichová.

Juniorská víťazka Australian Open vyradila už druhú slovenskú tenistku na turnaji v Egypte.


Futbalisti 1. FC Tatran Prešov.

Druhý tím tabuľky stráca jeden bod na Komárno, ktoré má zápas k dobru.


TASR
Connor McDavid

Nathan MacKinnon sa do štatistík nezapísal a jeho bodová šnúra skončila na čísle 19.


TASR
Máté Lékai (vľavo) a Lukáš Urban v prvom štvrťfinále Európskeho pohára EHF FTC-Green Collect Budapešť - Tatran Prešov.

Hádzanárov Tatrana čaká domáca odveta vo štvrťfinále Európskeho pohára EHF.


SkryťZatvoriť reklamu