SME

Ako sa z najlepšieho dojiča kráv stala novinárska legenda

Ari Rath. (Zdroj: Jana Liptaková)
Ako sa z najlepšieho dojiča kráv stala novinárska legenda

Ari Rath, bývalý šéfredaktor Jerusalem Post, hovorí, že ľudia sa z minulosti mohli poučiť oveľa viac.

V piatok 13.1.2017 zomrel vo veku 92 novinár Ari Rath. Pri tejto príležitosti prinášame jeho profil.

A ri Rath má viac spomienok, než väčšina ľudí unesie. Jediné gesto v ňom odomyká príbeh a on s pokorou vstupuje do komnát, kde je vzduch presýtený minulosťou. Jeho prvá spomienka z detstva siaha tam, kde ho to nikdy neprestalo bolieť.

Jeho matka Laura si vzala život, keď mal štyri roky a tri mesiace. Neskôr mu nacisti zobrali krajinu, a tak už Rakúsko nemohol nazývať domovom. Od trinástich rokov, keď ho v rámci detských transportov odviezli do Palestíny, bol židovský chlapec z Viedne odkázaný len sám na seba.

V kibuci sa stal najlepším dojičom kráv. Neskôr v Izraeli šéfoval novinám Jerusalem Post a presadzoval zmierenie medzi Izraelom a Palestínou. Posledné roky žije striedavo vo Viedni a v Jeruzaleme.

Nemá v sebe zlosť. Hovorí len, že Rakúsku trvalo príliš dlho, kým sa začalo vážne zapodievať svojou nacistickou minulosťou a ľudia sa mohli z minulosti poučiť oveľa viac.

Už nikdy nebude len pasívnym pozorovateľom. Napísal knihu o svojom živote, prednáša a stretáva sa s mladými ľuďmi. Upozorňuje na nebezpečenstvá pravicového extrémizmu a zúčastňuje sa na protestoch proti jeho prejavom. Znepokojuje ho, že FPÖ pod vedením Heinza-Christiana Stracheho je v Rakúsku jedna z najpopulárnejších strán.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Zomrel Ari Rath. Novinárska legenda, ktorá prežila holokaust

Rozprávač príbehov

Deväťdesiatročný Rath, ktorý zakúsil vrtochy dejín, prežil holokaust, a nezatrpkol, má v sebe pokoj: „Nechcem sa obávať toho, čo príde. Stále kráčam dopredu.“

Vie, že ľudia niekedy rozmýšľajú, kde bude pochovaný. Nebude to vo Viedni pri jeho matke a ani v Izraeli blízko otca, ale v Palestíne pri bratovi.

Počas štvorhodinového rozhovoru vo viedenskej kaviarni Café Landtmann na ňom nevidno únavu. Rozbaľuje jeden príbeh za druhým, akoby sa na rolu rozprávača celý život pripravoval. Nie je to podľa neho náhoda, že si mnoho vecí jasne pamätá a žije dostatočne dlho, aby mohol prinášať svedectvo o temných časoch.

„To, že sa Ari rozpráva s ľuďmi, mu dáva v živote cieľ, silu,“ hovorí rakúsky veľvyslanec na Slovensku Helfried Carl, ktorý na jar tohto roku predstavil svojho dlhoročného priateľa Ariho Ratha slovenskej verejnosti.

Stala sa zo mňa akási celebrita, ale ja chcem ostať nohami pevne na zemi.

Ari Rath

„Nie je to len o rozprávaní o jeho židovskej minulosti. Má stále snahu meniť a ovplyvňovať prítomnosť.“

Rath spolu s novinárkou Stefanie Oswaltovou napísal autobiografickú knihu Ari znamená lev, ktorá vyšla v roku 2012.

Píše v nej o násilnom pripojení Rakúska k nacistickému Nemecku nazývanom anšlus, o svojom úniku z Rakúska, živote v kibuci a o ceste do Spojených štátov so sionistickým hnutím.

Odchod mamy

Svoju knihu venoval matke, ktorú síce takmer nepoznal, ale ktorá ho svojou fyzickou neprítomnosťou celý život ovplyvňuje. Pamätá si deň, keď ju stratil.

Hral sa so svojim bratom a pestúnkou v parku pred hlavnou stanicou Františka Jozefa, odkiaľ odchádzali vlaky do Prahy.

Pribehla kuchárka, zašepkala niečo pestúnke do ucha a všetci začali srdcervúco plakať. Jeho a brata vtedy odviedli do strýkovho domu, kde mesiac žili a kde im dospelí celý čas hovorili, že ich mama je chorá, a preto ju nemôžu vidieť.

„Celý rok mi klamali. Bol som dieťa, ktoré vlastne nikdy nemohlo povedať: mama,“ hovorí Ari. Rodina ho chránila pred správou o matkinej smrti, no nemohla ho ochrániť pred stratou domovskej krajiny.

Keď nacistické Nemecko 12. marca 1938 pohltilo Rakúsko, mal Ari trinásť rokov.

Chlapci z porcelánovej ulice

Žili tri domy od seba na Porcelangasse ulici vo Viedni. Chodili na rovnaké miesta a vyhnala ich z krajiny tá istá hrozba, nacizmus. Ari Rath a Eric Pleskow, úspešný filmový producent, ktorý získal štrnásť Oscarov, sa stretli prvýkrát až v roku 2009, ale vytvorilo sa medzi nimi pevné priateľstvo.

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Trainspotting po slovensky. Ako žijú narkomani v Bratislave Plus

Strávili sme víkend v spoločnosti ľudí závislých od drog.

Smutným symbolom Vrakune sa stal obytný dom známy ako Pentagon. Ľudia v ňom spolu so samosprávou a políciou bojujú proti kriminalite.

Ako sa varilo v stredoveku? Kaviár prasatám, namiesto vody víno Foto

Stredoveká kuchyňa bola sladko-kyslá. Keď bolo treba, pozlátený páv chrlil oheň a mäsové guľky vyzerali ako pomaranče.

Stredoveké stravovanie je zaujímavé aj tým, že sa v ňom zrkadlí sociálny status. Už pri stole bolo na prvý pohľad jasné, kto kam patrí.

Sloboda a solidarita Richarda Sulíka. Ako sa to začalo a kam to speje Plus

Richard Sulík nie je fašista, hovorí politológ Pavol Baboš. Má však sklon k fašizoidnému mysleniu.

Richard Sulík.

Ako vznikal štátny znak. Pozrite si doteraz skryté socialistické návrhy Foto

Prečo je slovenským štátnym symbolom biely dvojkríž na modrom trojvrší, a nie Kriváň alebo návrh Vincenta Hložníka? A prečo je rozdiel, či ho nosíte na zelenom podklade, alebo na dizajnérskych kúskoch.

Biela, modrá, červená. Biely dvojkríž na modrom trojvrší. Oficiálny znak Slovenska.

Príbeh muža, ktorého život závisí od kocky

Od štyroch rokov má problém s rozhodovaním, bál sa ľudí, a tak si vytvoril vlastný systém, ktorý mu ukazuje, kedy má jesť, piť, čo si má obliecť alebo kúpiť.

Ľubomír Závada

Ako paradajky stratili svoju chuť a ako im ju vrátime späť

Šľachtitelia chceli červenšie a odolnejšie paradajky, no zabudli na chuť.

Sú pevné, červené, veľké, no chýba im chuť - paradajky zo supermarketu.