SME

Veľa štátnych škôl slobodu nechce. Žijú v schizofrénii

Vladimír Burjan, Anna Chlupíková, Ján Žabka, Juraj Hipš, Vladimír Crmoman (Zdroj: SME - Jozef Jakubčo)
Veľa štátnych škôl slobodu nechce. Žijú v schizofrénii

V konzervatívnom kolose školstva sa plytvá, je v ňom priveľa škôl a málo detí. Pozrite si názory panelu expertov na školstvo.

Zhodujú sa v tom, že slovenské školstvo stále pripomína socialistický skanzen. Aj preto sme si ich pozvali na redakčnú besedu o súčasnom stave nášho školstva.

Prinášame názory VLADIMÍRA BURJANA, bývalého pedagóga, a dnes nezávislého experta na vzdelávanie, riaditeľky Základnej školy v Novákoch ANNY CHLUPÍKOVEJ, učiteľa matematiky JÁNA ŽABKU, zakladateľa prvej komunitnej školy JURAJA HIPŠA a VLADIMÍRA CRMOMANA, učiteľa zo Slovenskej komory učiteľov.

Ako vnímate súčasné postavenie učiteľa?

ANNA CHLUPÍKOVÁ: „Nie je dobré, to všetci vieme. Samozrejme, že to závisí aj od jeho finančného ohodnotenia, ale aj od množstva ďalších faktorov. Neprikladala by som teda najväčšiu váhu len peniazom, ale od nich sa všetko odvíja, celý stav školstva. Dnes si riaditeľ školy nemôže vyberať učiteľov. Je rád, že zoženie kohokoľvek. My ako riaditelia škôl by sme mali mať možnosť vybrať si kvalitných učiteľov, ale tí kvalitní sa k nám pri dnešných finančných ohodnoteniach nebudú hlásiť.“

Takže dnes beriete kohokoľvek, kto sa prihlási?

„Často je to tak. Súvisí to aj so súčasnou legislatívou. Na niektoré kombinácie predmetov ani nenájdete kvalifikovaných učiteľov. Potom zoberiete podľa vás najlepšieho z uchádzačov, dávate mu čas, šancu vžiť sa do prostredia, absolvuje adaptačné vzdelávanie a napriek tomu zistíte, že nie je taký dokonalý, ako by ste si predstavovali. Čo teraz? Môžete urobiť výberové konanie znovu, ale prináša to rad ďalších problémov – nemáte istotu, že sa vám prihlási niekto lepší, stále meníte učiteľa deťom, práca je nesystematická. Prepustiť či neprepustiť učiteľa je niekedy vážna otázka.“

Viete si udržať kvalitných učiteľov?

„Nie, nemáme ako riaditelia také páky. Nie je šanca ich oceniť v porovnaní s ostatnými, ktorí robia priemerne. Môžete ich akurát tak potľapkať po pleci, dať im na konci roka kyticu, poprípade im dať jednorazové odmeny, ak si ich niekde vydobyjete. To nerieši status učiteľa a jeho postavenie. Tak sa potom na nás dívajú aj občania, že učitelia sú tí, ktorí robia za minimálnu mzdu. A často, keď čítam na internete, že učiteľstvo je poslanie, tak mi to príde ľúto, lebo všetci by sme mali v práci robiť tak, ako keby to bolo naše poslanie. Iní sú za to ohodnotení oveľa lepšie.“

JURAJ HIPŠ: „Ja som ohľadom učiteľských platov dosť kritický. Pochádzam z učiteľskej rodiny, dedo bol školským inšpektorom, otec bol riaditeľom školy, ja som bol tiež učiteľom. Myslím si, že je fatálnou chybou rozprávať sa o tom, že jedinou chybou školstva sú peniaze a platy. Toto je obrovský mýtus, na ktorý sa často debaty o školstve zužujú, ale to nie je dobre. Keď vidím učiteľov, ktorí diktujú deťom poznámky z učebnice a deti si ich majú písať do zošitov, aj keby ste im dali zajtra 1400 eur , neprestanú učiť tak, ako sú naučení. Ich prístup nezmení viac peňazí, budú učiť rovnako.

Takže ako sa treba rozprávať o zvyšovaní platov?

„Ako o širokom spektre reformy školstva. Čo sa týka postavenia učiteľa, je to veľakrát o tom, že samotní učitelia nie sú elita, mali by sa oveľa viac angažovať, ale nerobia to. Poviem príklad: Bol som dosť šokovaný, keď učiteľ Oto Žarnay z Košíc odhalil v škole korupciu a učiteľská obec sa ho nezastala. Objavilo sa pár výkrikov do prázdna, ale obrovská masa učiteľov zostala ticho, namiesto toho, aby povedali, že ten človek bol odvážny. Takto by si učitelia získali postavenie. Rovnaký problém som mal, keď v Banskobystrickom kraji učil súčasný župan Kotleba. Keď bol ešte učiteľom, pýtal som sa, ako je možné, že učitelia sa neozývajú, keď robil hanbu učiteľskému stavu. Ticho boli aj rodičia. Tí mali povedať, že nedajú do takej školy deti, ale nikto nič neurobil.“

Čiže za postavenie učiteľa si môžu aj samotní pedagógovia?

„Som o tom presvedčený. Majú sa jasne ozývať, nesmú len plakať, musia sa jasne vyjadriť k spoločenským témam. Je to veľká masa, keby bola jednotná, mohli sa už zmeny udiať.“

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Trainspotting po slovensky. Ako žijú narkomani v Bratislave Plus

Strávili sme víkend v spoločnosti ľudí závislých od drog.

Smutným symbolom Vrakune sa stal obytný dom známy ako Pentagon. Ľudia v ňom spolu so samosprávou a políciou bojujú proti kriminalite.

Ako sa varilo v stredoveku? Kaviár prasatám, namiesto vody víno Foto

Stredoveká kuchyňa bola sladko-kyslá. Keď bolo treba, pozlátený páv chrlil oheň a mäsové guľky vyzerali ako pomaranče.

Stredoveké stravovanie je zaujímavé aj tým, že sa v ňom zrkadlí sociálny status. Už pri stole bolo na prvý pohľad jasné, kto kam patrí.

Sloboda a solidarita Richarda Sulíka. Ako sa to začalo a kam to speje Plus

Richard Sulík nie je fašista, hovorí politológ Pavol Baboš. Má však sklon k fašizoidnému mysleniu.

Richard Sulík.

Ako vznikal štátny znak. Pozrite si doteraz skryté socialistické návrhy Foto

Prečo je slovenským štátnym symbolom biely dvojkríž na modrom trojvrší, a nie Kriváň alebo návrh Vincenta Hložníka? A prečo je rozdiel, či ho nosíte na zelenom podklade, alebo na dizajnérskych kúskoch.

Biela, modrá, červená. Biely dvojkríž na modrom trojvrší. Oficiálny znak Slovenska.

Príbeh muža, ktorého život závisí od kocky

Od štyroch rokov má problém s rozhodovaním, bál sa ľudí, a tak si vytvoril vlastný systém, ktorý mu ukazuje, kedy má jesť, piť, čo si má obliecť alebo kúpiť.

Ľubomír Závada

Ako paradajky stratili svoju chuť a ako im ju vrátime späť

Šľachtitelia chceli červenšie a odolnejšie paradajky, no zabudli na chuť.

Sú pevné, červené, veľké, no chýba im chuť - paradajky zo supermarketu.