SME

25 rokov

25 rokov

Kde sú ľudia roku 1989?

[content type="longread-pos" pos="full"]


[/content]

[content type="longread-pos" pos="left"]

Autor:

Timothy Garton Ash

luc.jpg

Autor (1955) je britský politológ a historik. V roku 1991 mu v Československu vyšla kniha Rok zázrakov

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

[/content]

Hádžeme čokolády na východonemeckých pohraničníkov, ktorí so strohým výrazom stoja na stráži. „Proti komu? Čo bránia?“ pýtame sa stojac na vrchu múra, ktorý sa odvčera stal zbytočnosťou. Bagančami posúvajú sladkosti preč. Jeden zo Západoberlínčanov stojaci vedľa mňa to skúša znovu: „‚Nechceli by ste západnú cigaretu?‘ Rozpačito odmietajú. Potom sa spýtam ja: ‚Prečo ste tam?‘ Tentoraz dostanem odpoveď: ‚Žiadosti o rozhovor treba zaregistrovať vopred tak na našej ako aj na vašej strane.‘“

V zápisníku mám načmárané nejaké riadky. Surreálne momenty z najväčšieho bodu zlomu našich čias. V nemčine majú všetky podstatné mená veľké začiatočné písmeno, takže dokonca aj múr okolo domu sa volá die Mauer, teda s veľkým M. V angličtine je veľa múrov, ale len jeden múr s veľkým M. Ten, ktorý „padol“ v noci 9. novembra 1989 a obohatil históriu o nový rým „the fall of the Wall“.

Čo tam po pamäti!

V zápisníku mám veci, ktoré som neskôr publikoval, a preto si ich už zapamätám navždy: Zadychčaný pár v džínsových kabátoch z vidieka sa pýta: „Prepáčte, tu je východ?“ a muž idúci po Friedrichstrasse vykrikuje: „28 rokov a 91 dní!“ (toľko bol zavretý za Múrom); improvizovaný plagát, na ktorom sa píše: „Až dnes sa vojna naozaj skončila.“

Sú v ňom aj iné pasáže, na ktoré som celkom zabudol a niektoré až tak ľahko nepasujú do rozprávky o oslobodení, ktorú vidno zo spätného pohľadu. Napríklad počas diskusie na pódiu známeho východoberlínskeho divadla, tri dni po páde Múra, Markus „Mischa“ Wolf, dlhoročný šéf východonemeckých špiónov, ktorý sa stal niekoľko rokov predtým po odchode do dôchodku gorbačovovcom, stále obhajoval tajnú políciu Stasi. „Väčšina Stasi nie sú mučitelia, zver,“ zaznamenala moja rozhorčená ceruzka, „ale slušní, čistí ľudia – anständige, saubere Menschen.“

Wolf trval na tom, že nenesie zodpovednosť za perzekúciu disidentov (znie to akoby si Pontský Pilát umýval ruky) a nech je ako chce, „musí existovať aparát pre bezpečnosť štátu a individuálnych občanov, tak ako v každej vyspelej krajine“. Potom, vyjadrujúc zjavné ohromenie svojho majiteľa, ceruzka dodala: „Hlasný aplauz!“

Niektorí z tých, čo vtedy v Deutsches Theater hlasno tlieskali, si na to v týchto dňoch spomenú. Ako píše Friedrich Nietzsche: „‚Urobil som to,‘ hovorí moja pamäť. ‚Nemohol som to urobiť,‘ hovorí moja hrdosť a tvári sa nezmieriteľne. Nakoniec sa vzdá pamäť.“

A potom tam boli dvaja americkí televízni reportéri, ktorých som začul rozprávať sa na letisku pred cestou domov: „Dobrý príbeh.“ „Áno, ale len včera a dnes to vyprchá.“ „Hej, záujem divákov už upadol.“ Tipujem, že to nie je spôsob, akým tento príbeh opisujú dnes. Ale, čo tam po pamäti!

Prečo to nenechať iným?

Môj otec sa 6. júna 1944 vylodil na pobreží Normandie s prvou vlnou spojeneckých síl. Občas na tamojšie pláže chodieval na výročné slávnosti. Stál tam v pozore v tmavom obleku, ovenčený vojenskými medailami a miniatúrou vojenského kríža. Dvadsiate piate výročie vylodenia pripadlo na rok 1969, takže spomínať na pád Berlínskeho múra je ako spomínať na D-Day v roku, keď Beatles vydali platňu Abbey Road a Neil Armstrong pristál na Mesiaci.

Nedovolil by som si porovnávať svoju skúsenosť s otcovou. Riskoval svoj život za slobodu svojho a iných európskych národov, kým ja som len písal do zápisníka. Kalendár mi hovorí, že ľuďom, ktorí sa narodili po páde Berlínskeho múra, musím pripadať ako veterán, opakujúci ošúchané historky zo zašlých čias, podobne ako by pôsobil môj otec v roku 1969, kým si znudení žiaci vyťukávajú do telefónov správy.

Tak prečo to nenechať na novú generáciu jasnozrivých historikov, znalých všetkých dokumentov, vyzbrojených rozhovormi s preživšími, poznajúcich všetky dôsledky, plných vedomostí, čo sa stalo po tom? „Nechajme ich povedať nám, ako to v skutočnosti bolo,“ ako znie známa fráza otca modernej historiografie Leopolda von Ranke, ktorý učil na hlavnej berlínskej univerzite, dnes známej ako Humboldtova, ktorá sama prežila desaťročia za Múrom.

Prečo a ako

Nedávno, keď som sa vracal z Varšavy, som v lietadle dočítal novú knihu americkej historičky Mary Elise Sarotteovej s názvom Kolaps: náhodné otvorenie Berlínskeho múra. Kniha sa prekvapujúco začína dvojstranovým portrétom Toma Brokawa, novinára NBC, ktorý pred štvrťstoročím robil reportéra v západnom Berlíne. Prečo práve Brokaw? Ak by ste to meno spomenuli pred Východoberlínčanom, najskôr by si predstavil, že ide o názov nejakého poľského mestečka. V Berlíne by sa mohli spýtať: „Kto to, dočerta, je?“

Brokawov portrét môže pritiahnuť nejakých amerických čitateľov, ale pre východných Nemcov boli vtedy dôležití redaktori, ktorých pravidelne sledovali na západonemeckých televíznych staniciach. (Ich vysielanie pokrývalo väčšinu NDR, s výnimkou vzdialených oblastí na severo- a juhovýchode krajiny, posmešne zvaných Údolie bezradných.)

Autority ako sivovlasý blahosklonný redaktor prvého nemeckého programu ARD Hanns-Joachim Friedrichs v ten deň, niekedy okolo trištvrte na jedenásť oznámil, že „9. november je historickým momentom. Nemecká demokratická republika oznámila, že hranice sú, počínajúc týmto momentom, otvorené pre každého“. Na niektorých hraničných priechodoch sa už zhromaždili davy, ale tieto západonemecké správy, ktoré úplne zatienili varovanie východonemeckej televízie, že „o cestu treba najskôr požiadať!“, spôsobili, že k betónovej bariére, ktorá ich väznila od roku 1961, prúdili ešte väčšie davy Východoberlínčanov.

Späť ku knihe. Keď sa prehryziete úvodom, zistíte, že Sarotteová vytvorila šikovnú, dôsledne zdokumentovanú a dôkladnú rekonštrukciu toho, ako sa séria chýb východonemeckých lídrov a úradníkov – a tiež dôstojníkov pohraničnej stráže, ako bol Harald Jäger, ktorý mal nočnú službu na priechode na Bornholmerstrasse – zmenila z niečoho, čo bolo myslené ako riadený proces kontrolovaného otvorenia (o cestu treba najskôr požiadať), na najoslavovanejší festival oslobodenia na svete. K týmto osudovým omylom patrila aj formulácia oficiálneho dokumentu o liberalizácii cestovania, kde okrem Berlína spadala aj hranica medzi oboma Nemeckami či slávny moment, keď člen politbyra strany Günter Schabowski na kľúčovej tlačovej konferencii večer 9. novembra naznačil, že by ľudia mohli cestovať hneď. Na takýchto omyloch, náhodách a osobných rozhodnutiach, naznačuje Sarotteová, sa mení história.

Podtitul knihy „náhodné otvorenie“ – je zároveň správny i nesprávny. Nesprávny je v tom zmysle, že starý Múrom chránený režim vo východnej časti mesta už nemohol pokračovať tak ako predtým, pretože Michail Gorbačov bol pripravený podporiť ďalekosiahle reformy, a čo je dokonca dôležitejšie, bol ochotný prijať mierovú vyjednanú revolúciu, aká v tom čase prebiehala v Poľsku a Maďarsku. Správny je v tom zmysle, že „náhodný“ spôsob, akým sa to stalo – od reakcií východonemeckého ľudu cez západonemecké televízne spravodajstvo o prehmatoch východonemeckých predstaviteľov až po letničné scény z noci zázrakov –, zmenil navždy všetko: v Berlíne, Nemecku, Európe, vo svete.

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C3JC2 na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Čítajte ďalej

Karikatúra denníka SME (Hej, ty! – Györe).


Karikatúra denníka SME (Sliacky)


Karikatúra denníka SME (Hej, ty! – Györe).


Karikatúra denníka SME (Sliacky).


Karikatúra denníka SME (Rosie Babicová).


SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu