Zatiaľ čo sa proruské jednotky zmocňujú nového územia na východnej Ukrajine a ruský prezident Vladimir Putin sa chváli, že keby chcel, tak Kyjev zdolá do dvoch týždňov, zdá sa, že život vo zvyšku krajiny plynie strašidelne nenarušene.
V meste Ľvov (s asi 730-tisíc obyvateľmi) neďaleko poľskej hranice podáva o polnoci na Mickiewiczovom námestí čašník Nazar Dah miestne pšeničné pivo univerzitným študentom.
„Ak mám byť úprimný, vôbec sa ma to nedotýka,” hovorí o päťmesačnom konflikte. „Je to veľmi ďaleko a v tej východnej Ukrajine, kde sa rozpráva po rusky, žijú úplne iní ľudia.
Roztrhaní
Vojnou sužovaný Doneck a Luhansk naozaj ležia 1200 kilometrov od Ľvova a prvého septembra – počas štátneho sviatku nazývaného Deň vedomostí – sa tá vzdialenosť zdala ešte väčšia. Tucty mladých ľudí si užívali príjemnú noc, kým sa taxíky hegali po charakteristických mestských mačacích hlavách.
Dah - ktorý má 18 rokov a ďalší školský rok začína študovať aplikovanú matematiku na ľvovskej Polytechnickej univerzite – dáva vojnu za vinu zlyhaniam ukrajinských vlád integrovať západ aj východ do jednotnej politiky od nezávislosti v roku 1991.
„Bolo to, akoby sme nebývali v jednom dome, vždy jedna strana prichádzala a vyhadzovala druhú,” povedal.
„Ale stále chcem veriť, že táto krajina má budúcnosť. Som smutný a nahnevaný z toho, čo sa deje, nazval by som sa patriotom. Preto nemám záujem vstupovať do Európskej únie – myslím si, že sú rovnako motivovaní vlastnými záujmami ako Putin a chcú nás iba premeniť na kolóniu. Roztrhávajú nás. Ukrajina si musí nájsť svoju vlastnú cestu."
Niet kam ísť
Podľa OSN vojna na východe Ukrajiny vysídlila milión ľudí z ich domovov a zabila viac ako 2500. Od augusta, keď sa zdali kyjevské vojská na pokraji víťazstva, boje sa vyostrili a ruská artiléria a regulárne jednotky údajne pomáhajú rebelom zvrátiť tento vývoj.
No mimo hlavného divadla konfliktu sa Ukrajina len málo prejavuje ako krajina vo vojne.
Lokálne rozhlasové stanice vysielali 2. septembra hodinové aktualizácie plánovaných sankcií EÚ proti Rusku a novej ofenzívy rebelov na dôležité prístavné mesto Mariupoľ. Tieto správy však nedostali viac priestoru ako doprava a počasie ani nijako závažne neskrátili vysielací čas ruských balád a akordeónovej hudby.
Krajinu často zatienil dym, no pochádzal z polí, kde farmári zapaľovali trávu a zvyšky úrody ako súčasť každoročného rituálu na zvýšenie úrodnosti pôdy.
Hrôzostrašná dopravná nehoda pred Kyjevom na diaľnici M06 bola pripomienkou, že smrť a zranenia sú súčasťou všedného civilného života.
V industriálnom Kremenčuku (s 225-tisíc obyvateľmi), kde v júli zastrelili starostu Oleha Babajeva, stopuje na ceste domov z návštevy kamaráta v nemocnici lekár na dôchodku.
Šesťdesiatročný Alexander Fedorčuk vďačne prijal odvoz výmenou za pokyny, ako sa dostať do Dnepropetrovska, štvrtého najväčšieho ukrajinského mesta.
„Babajev bol dobrý chlap," hovorí a utiera si pot z čela predtým, ako si naspäť nasadí sivú menčestrovú čiapku.
[content type="avizo-clanok" id="7371350" url-type="sme-article"][/content]
„Túto vojnu poháňa to, že je tu veľa mladých mužov bez práce a bez vyhliadok do budúcnosti a dostatok oligarchov, ktorí im platia, aby bojovali. Zastavte tok peňazí a vojna sa skončí do troch dní. Babajev nechcel, aby sa z tohto mesta stal brloh týchto milícií a doplatil na to."
Fedorčuk, ktorý slúžil ako vojenský lekár so sovietskymi vojakmi v Afganistane v osemdesiatych rokoch, povedal, že jeho dvadsaťročného synovca zastrelili v júli v Kostiantynivke, asi štyridsať kilometrov severovýchodne od Donecka, keď ukrajinské jednotky získavali stotisícové mesto späť od proruských separatistov.
„Niektorí moji priatelia z armádnych čias sa vrátili pomáhať ako lekári, ale je to smutná záležitosť,” hovorí. „Tieto deti nechápu, čo je to vojna."
Prvá vojenská zátarasa na diaľnici M22, bunker z pieskových vriec strážený ukrajinskou armádou, bola umiestnená asi desať kilometrov severozápadne od Dnepropetrovska. Fedorčuk využil prestávku, aby sa rozlúčil a vydal sa pešo smerom do svojej dedinky.
„Bojím sa, že vojna príde aj sem," povedal, keď si v 31-stupňovom poobednom teple vyzliekal vetrovku. Keďže sú jeho deti mimo nebezpečenstva – syn pracuje ako šofér pre kyjevskú spoločnosť a dcéra je lektorkou na poltavskej polytechnike – je rozhodnutý neopustiť svoj malý dom, kravu a kurence. „Okrem toho, kam by som šiel?"
Prázdne mesto
Dnepropetrovsk, s miliónom obyvateľov štvrté najväčšie mesto Ukrajiny, bol za komunizmu uzavretý pre priemysel s nukleárnymi raketami. Leží len 250 kilometrov od frontu v Donecku, stále dostatočne ďaleko. V jeho nemocniciach sa zotavujú ukrajinskí vojaci, jeho lídri sú zaneprázdnení budovaním metra.
Na prehustené dnepropetrovské cesty nadväzuje takmer prázdna diaľnica smerujúca k Donecku. Pred Pavlogradom je ďalší bunker a vojenské stanovište s tankom s modro-zlatou ukrajinskou vlajkou. V samotnom meste je na zelenom hlavnom námestí úplné ticho.
Pred budovou, ktorá sa javila ako pobočka banky, z čoho sa nakoniec vykľul prerobený byt v paneláku, sa o zábradlie opierali dvaja flákajúci sa dvadsiatnici. Mali zladené kravaty a bezútešné výrazy.
„Vnútri nie je čo robiť, nie sú žiadni zákazníci," hovorí pokladník Anton.
On a jeho kamoš Max, samozrejme zachytili, že bezpečnostná rada ukrajinského prezidenta Petra Porošenka nariadila v najbližších mesiacoch obnovenie brannej povinnosti pre osemnásť- až dvadsaťpäťročných.
„Je to úplne desivé," priznáva Anton. Hovorí, že sa cíti šťastný, že má prácu v regióne približne s 50-percentnou nezamestnanosťou, ale ak sa bude front posúvať na západ, odíde z Pavlogradu. „Lenže kam?" pýta sa.
