Píše Ian Buruma (1951),
profesor demokracie, ľudských práv a žurnalistiky na Bard College
Keď v roku 2009 viedol Izrael predposlednú vojnu v Gaze, prirovnal vtedajší minister zahraničia Avigdor Lieberman tento konflikt k americkej vojne s Japonskom. Nákladná pozemná invázia nebola potrebná; nepriateľ sa dal prinútiť k poslušnosti bombardovaním.
Toto zdanlivo nehorázne porovnanie nebolo úplne mylné. A nie je mylné ani dnes. Napáchanie maximálnych škôd zo vzduchu bolo a stále zostáva izraelskou stratégiou ku Gaze vedenej Hamasom.
Aj keby sme akceptovali, že Izrael má legitímny dôvod zatvárať tunely využívané na infiltráciu palestínskych kománd do Izraela, stále to nevysvetľuje, prečo treba bombardovať školy, elektrárne, nemocnice, mešity a oblasti husto osídlené civilistami.
Oficiálne vysvetlenie znie, že sa palestínske rakety ukrývajú v civilných oblastiach. To je dosť možno pravda. Izraelskí vodcovia ako by však verili, že rozprášením Gazy a jej obyvateľov bombami možno zničiť aj morálku Palestínčanov. Že toho Palestínčania začnú mať v určitej fáze dosť a vzdajú sa - prípadne sa dokonca obrátia proti svojim vládcom.
Obľúbený postup
Kedysi sa tomu hovorilo „strategické bombardovanie“ alebo niekedy aj „bombardovanie terorom“. Bola to vojnová metóda určená na zlomenie vôle ľudu zničením jeho životne dôležitých centier.