Píše Edward Lucas, editor časopisu The Economist,
expert na východnú Európu a autor knihy Nová studená vojna.
V najhoršom možnom prípade by na našich hraniciach vypuklo niečo, čo by sa veľmi podobalo na občiansku vojnu.
Európski lídri žnú plody svojej chybnej politiky na Ukrajine. Ktokoľvek, kto by pred pol rokom povedal, že Janukovyčov režim proti demonštrantom použije ostrú muníciu, by bol označený za panikára. A teraz sa to v uliciach európskeho hlavného mesta deje.
Scenáre ďalšieho vývoja sú ponuré. Pat – ktorý sa ešte pred pár dňami zdal sklamaním – je dnes tým najmenej zlým výsledkom. Možno sa autority rozhodnú, že demonštrantov nemôžu rozdrviť a stiahnu sa, čo by znamenalo mesiace napätia, nepokojov a neistoty. No myslím si, že pravdepodobné sú horšie možnosti.
Keď sa z nepravdepodobného stane realita
Pred niekoľkými týždňami mi istý špičkový európsky politik povedal, že Janukovyč urobil s Putinom obchod. Jeho súčasťou boli lacný plyn, výhodné pôžičky a vstup do eurázijskej únie. Potvrdil mi to ďalší zdroj, informáciu som zverejnil na Twitteri a vyslúžil som si búrku kritiky. Plyn a pôžičky sa potvrdili. Sľub o pristúpení do eurázijskej únie v roku 2015 dnes vyzerá reálne.
Ale súčasťou dohody malo byť ešte niečo, čo mi potvrdil len jeden zdroj, a preto som túto časť nezverejnil. Ide o to, že Putin od Janukovyča chcel, aby si „namočil ruky v krvi“. Iba vytvorenie neprekonateľnej trhliny medzi Európou a Spojenými štátmi na jednej strane a Ukrajinou na druhej, by dalo Kremľu istotu, že sa jeho ukrajinský satrapa bude správať ako treba.
V tom čase sa mi to zdalo nepravdepodobné. Janukovyč nepotreboval proti demonštrantom použiť silu. Zjavne nemali na to, aby mu zabránili v jeho politike. Bolo ich primálo a pôsobili na veľmi obmedzenom teritóriu.
Západní pozorovatelia prekvapujúco neboli znepokojení prítomnosťou strany Svoboda v opozičných radoch. Lenže v očiach mnohých Ukrajincov zápach pravicového extrémizmu poškvrnil celú opozíciu. Opoziční demonštranti navyše neuspeli na východe krajiny ako počas oranžovej revolúcie v rokoch 2004 až 2005, čo bola podmienka, aby mali šancu na úspech.
Takže racionálnou (a pravdepodobnou) reakciou Janukovyča by bolo, keby majdan nechal vyšumieť a rozštiepiť. Na urýchlenie procesu by mu stačili len mierne represie. Pretože použitie sily by obmedzilo jeho možnosti: určite nechce skončiť ako Aleksander Lukašenko v Bielorusku – pokorený ekonomickou závislosťou svojej krajiny od Ruska.
Teraz si myslím, že som sa mýlil. Janukovyč si zakrvavil ruky. Urobil to tak, že je pre Európsku úniu a Spojené štáty takmer nemožné, aby odpustili a zabudli. Zostala mu už len jedna možnosť: Kremeľ. Otázkou pre Ukrajinu a Európu je, kam to speje.
Všetky možné scenáre sú neradostné. V prvom budú tvrdé represie pokračovať a uspejú. Z Ukrajiny sa v takom prípade stane druhé Bielorusko s demoralizovanou a slabou opozíciou, ktorá sa síce bude obracať na Štrasburg, Brusel a Washington, ale na domácu politiku nebude mať reálny vplyv. Boli by sme svedkami hrozivého zvrátenia výdobytkov posledného desaťročia. Práve prijaté represívne zákony by boli využívané naplno, nielen proti verejným protestom, ale aj proti médiám, občianskej spoločnosti a iným inštitúciám.
Na muške bude aj vzdelávanie vyššieho stupňa: môžete sa rozlúčiť s Ukrajinskou katolíckou univerzitou vo Ľvove, čo je jedna z najkvalitnejších inštitúcií tohto typu v celom regióne. Môžeme sa dočkať obnovenia vízovej povinnosti pre návštevníkov zo Západu. Všetky druhy aktivít spojené alebo sponzorované zahraničím budú obmedzené alebo zakázané.
Mrazivý pocit na hraniciach
A môže byť ešte horšie. Ukrajina sa môže pripojiť k Organizácii Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti, čo je odpoveď Kremľa na NATO. Vysmievaná vojenská integrácia Ruska a Bieloruska sa ukázala ako úspešná (medzi cvičeniami Zapad-09 a Zapad-13 bol veľký rozdiel). Ak režim v Kyjeve pristúpi na vojenskú a bezpečnostnú integráciu s Ruskom, stredná Európa si vyskúša to, čo roky zažívali pobaltské krajiny: mrazivý pocit vážnej bezpečnostnej hrozby.
Ohrozená by bola aj šanca na zabezpečenie európskej budúcnosti pre Moldavsko. Hospodárska a politická stabilita najchudobnejšej európskej krajiny takmer úplne závisí od Ukrajiny. V časoch vľúdnej nevšímavosti zaznamenala Únia v Kišiňove významný pokrok. Ak sa však otvorí priestor na aktívny odpor z Ukrajiny, Východné partnerstvo s Moldavskom je odpísané.
Symbolická porážka Európy na Ukrajine by vážne sťažila aj snahu Gruzínska o proeurópsku orientáciu. Nemôžeme od malých, chudobných a slabých krajín žiadať chuť riskovať, ktorú nemáme ani my.
Zlé a ešte horšie
Najhorším možným výsledkom úspešného pokusu Kremľa o uchvátenie moci na Ukrajine je, že by sa posilnil ruský vplyv v strednej Európe, Pobaltí a na západnom Balkáne. Nereálne? Možno. Lenže udalosti posledných rokov naznačujú, že podceňovanie ruských cieľov a schopností je hlúpe.
Ak vyzerajú vyhliadky na úspešný zásah vládnych síl hrozivo, dôsledky neúspešného zásahu vyzerajú ešte horšie. Ak sa kyjevský režim pokúsi presadiť svoju vôľu na západnej Ukrajine, ale neuspeje, môžeme na hraniciach Európskej únie zažiť niečo podobné občianskej vojne. To by znamenalo nielen ľudské utrpenie (a dosť pravdepodobne aj veľké množstvo utečencov), ale aj ekonomický chaos a vážne riziko vtiahnutia iných.
Čo sa stane, ak niekto – povedzme skutočná či vymyslená skupina nacionalistických bojovníkov – zaútočí na nejaký východno-západný ropovod či plynovod? Čo sa stane, ak by sa stali cieľom Rusi na Kryme? Je ľahké predstaviť si Kremeľ ako požaduje, aby jeho sily mohli obnoviť poriadok. A nie je oveľa ťažšie predstaviť si, ako Janukovyčov režim túto „ponuku“ prijme.
Bolo by nerozvážne predpokladať, že ukrajinský konflikt by bol jasný. Ak by v boji proti sebe stáli desiví skinhedi z hnutia Svoboda (či iné ešte radikálnejšie skupiny) a zásahové jednotky ministerstva vnútra, na čiu stranu by sa Európa postavila? Je jednoduché predstaviť si, ako sa kremeľskí propagandisti zabávajú pri myšlienke, ako Únia obhajuje hrdých dedičov haličskej SS.
Ak zásah nebude úspešný, bude spochybnená teritoriálna integrita Ukrajiny. Na kontinente, ktorý si rád myslí, že otázky hraníc má už vyriešené, by to vzbudilo niekoľko nepríjemných a strašidelných možností.
Únava z Ukrajiny
Bolo by pekné myslieť si, že Európa tieto nebezpečenstvá pochopila a robí všetko preto, aby sa im vyhla. Ale nič také nevidím. Prevažujúcou politickou a diplomatickou prioritou je úspech ženevských mierových rozhovorov o Sýrii. To si vyžaduje ruskú pomoc. Chuť konfrontovať sa s Kremľom, ktorý je skutočným podnecovateľom tvrdého zásahu, nebola nikdy menšia.
Je tu aj nová nemecká vláda, ktorej minister zahraničia je nerozlučne spätý s myšlienkou, že odpoveďou nie je konfrontácia, ale dialóg s Ruskom. Niektorí, ako napríklad nový koordinátor vzťahov s Ruskom Gernot Erler, si dokonca myslia, že odpoveďou na problémy východnej Európy je explicitné zapojenie Ruska do diskusií o budúcnosti regiónu.
Ďalším problémom je „únava z Ukrajiny“. V posledných rokoch Ukrajinci všetkých farieb vyčerpali európsku trpezlivosť. Demonštranti môžu byť aspoň sčasti fotogenickí a inšpiratívni, ale ich vodcovia takými nie sú. Len málo európskych ministrov zahraničia má chuť vynaložiť domáci politický kapitál na to, aby od svojich vlád žiadali urobiť niečo pre krajinu, ktorá, keď šlo o to premeškať príležitosť, nikdy nezlyhala.
Takéto myšlienky sú katastrofálnym omylom. Ukrajina sa nestráca len preto, že je frustrujúca a nudná. Európa neslávila s nešťastným Východným partnerstvom triumf a teraz musí pracovať ešte tvrdšie, aby odvrátila nešťastie.
Čo robiť
Dobré možnosti neexistujú. Ale nejaké možnosti predsa len sú. Jednou je tlačiť na režim v jeho najslabšom bode, ktorým sú oligarchovia. Tí majú dlhodobý záujem o to, aby zostali bohatí, slobodní a zviazaní so Západom. Kombinácia neudeľovania víz, vyšetrovania prania špinavých peňazí a ostrakizmu by im rýchlo vyslala posolstvo, že nemôžu parazitovať na ukrajinskej budúcnosti.
Podobnou možnosťou by bolo uvalenie sankcií na ľudí, ktorí sú zapletení do brutálnych zásahov a zneužívania moci. Spojené štáty chvályhodne ukázali, že niečo také je možné – Magnitského zákon penalizuje ľudí zapletených do smrti právnika Sergeja Magnitského, ktorý odhalil podvod v hodnote 230 miliónov dolárov. Európa sa k Amerike hanebne nepridala, ale mohla to urobiť.
Menej efektívne, ale stále užitočné by boli vyhlásenia známych ľudí. Ticho väčšiny vlád v regióne je rovnako nápadné ako zarmucujúce. Maďarsko práve podpísalo energetickú dohodu s Ruskom. Slovensko nad podobnou premýšľa. Česká republika vládu nemá. Poľsko toho už urobilo veľa: premiér Donald Tusk obviňuje svojho ministra zahraničia za nepríjemné prekvapenia posledných mesiacov a ďalšie už nechce.
Ale stále je tu priestor pre iných. Členovia národných či Európskeho parlamentu majú slobodu organizovať vypočutia, klásť otázky, pozývať hostí a robiť podobný rozruch. Zapojiť sa môžu dokonca aj samosprávy. Médiá môžu zabezpečiť riadne informácie o násilnostiach. Občianska spoločnosť môže podať ruku svojim obkľúčeným ukrajinským kolegom.
Kremeľ počíta s tým, že Európa je príliš unavená, príliš rozdelená a príliš neefektívna, aby bránila svoje záujmy a hodnoty vo svojom východnom susedstve. Naše správanie tento týždeň ukazuje, že tento kremeľský pohľad je správny.
Článok bol napísaný pre think-tank CEPI
Prečítajte si ďalšie komentáre:
