Sú národy, ktoré búšiace emócie vyjadrujú iba zmenenou intonáciou a nepoznajú hrubé výrazy v našom chápaní. A sú také ako my – uľavujú si nie zvukom, ale významami slov, ktoré uši druhého človeka neznesú, pretože tá sluchová strela prederaví jeho dušu. Nactiutŕhanie, nadávanie, pohana, latie, preklínanie, kliatie, hrešenie bolo hojným predmetom súdnych sporov aj v minulosti.
Pramene k dejinám slovenčiny, ktoré dosiaľ vyšli v troch zväzkoch (posledný v roku 2008), potvrdzujú, že aj v 16. a 17. storočí museli súdy rozhodovať vo veci slovných konfliktov medzi príbuznými (manželmi, sestrami, matkami a deťmi), susedmi, sokyňami v láske, vartášmi, predstaviteľmi obce.
Títo ľudia, zdá sa, nepoznali samoúčelné nadávky, škaredé slovo znamenalo vždy aj nejaké obvinenie – z krádeže, zo sprenevery obecných peňazí, z nemravného života, z navádzania na vraždu, ale nájdu sa aj nadávky, za ktorými sa skrývalo čisté zastrašovanie, vyhrážanie.
Častou nadávkou bolo „mrcha člowek“ a „pes“ – „ty pse hrusskarsky“, „pes slaninarski, hroznarski“, „pes ohawnj“ (ohavný), „pes kylawy“ pričom „hrusskar, slaninar, hroznar“ znamenalo zlodej hrušiek, slaniny, viniča. „Kylavý“ bolo zas odvodené od slova kyla (prietrž brušnej blany). Mužom sa nadávalo aj do koridonov a trupov. Slovo koridon uvádza Anton Bernolák vo svojom Slowári... (1825) vo význame corgoň (odrastený chlapec, používalo sa však aj ako nadávka) a „trup“ znamenalo práchnivý peň (odvodené truľo, trubiroh, trpák, hlupák).