Michaela Pašteková: Zakotvila som pri tom, čo ma napĺňa

Kedy vo vás dozrelo rozhodnutie vykašľať sa na šoubiznis a prestúpiť do úplne inej brandže?

Nikdy som nepokladala spev za niečo, čomu by som sa chcela venovať celý život. Odmalička som bola introvert, prekážalo mi, keď ma ľudia spoznávali na verejnosti. Ak som si napríklad všimla, že si ma v obchode prezerajú predavačky a kupujúci, radšej som odtiaľ ušla (smiech). Posledný album som nahrala v šestnástich a po nástupe na vysokú školu som si definitívne povedala, že je čas vyskúšať niečo iné. Začala som sa naplno venovať štúdiu estetiky a písať – a nesmierne ma to bavilo.

Mnohé detské hviezdičky majú búrlivú mladosť. Prestanú poslúchať rodičov, dajú sa na drogy alebo alkohol. Vy ste boli vždy dobré dievča. Čím to je?

Asi preto, že rodičia si cezo mňa nikdy nespĺňali svoje nenaplnené ambície a do ničoho ma nenútili. Keď som sa rozhodla skončiť so spievaním, vôbec ma neprehovárali a nič neriešili. Naši brali moju spevácku dráhu ako šťastnú náhodu, boli to fajn roky, ktoré sme si užili, zabavili sa, ale všetci sme tušili, že to tak nezostane navždy.

Ako to myslíte s tou náhodou?

Keď som začínala spievať s Petrom Nagyom, nebola som jediné dieťa, ktoré ho zaujalo. Mala som však šťastie na hit. Mandarinka Darinka okamžite zaujala publikum a zmenila mi život.

Počas speváckej kariéry vám pomáhala vaša mama a manažérka Mária Priečinská. Nebolo im ľúto, že sa museli preorientovať na inú prácu?

Mame bolo trochu smutno za vystúpeniami a recepciami, kde si našla veľa dobrých kamarátov. S niektorými sa stretáva dodnes. Vrátila sa k svojej pôvodnej profesii ekonómky a myslím si, že je spokojná. Pokiaľ ide o Majku, tá mala okrem mňa rozbehnuté aj iné projekty, takže sa nedá povedať, že by po mojom odchode zo šoubiznisu zostala bez práce. Potom sa vydala, porodila dvoch synov a urobila si dlhšiu pauzu na materskej dovolenke. Momentálne sa znovu vracia do brandže a snaží sa oživiť staré detské hity s novými spevákmi. Teraz je v tejto oblasti niečo ako diera na trhu, dnešné deti nemajú nikoho, ako som bola ja alebo Martin Madej.

Spomínali ste štúdium estetiky. Ako ste sa od neho dostali k teórii fotografii, ktorú dnes prednášate na VŠVU? Mali ste niekoho v rodine, kto vás ovplyvnil?

Môj otec síce celé roky fotí, ale len amatérsky. Skôr som asi zdedila gény po jeho otcovi, mojom dedovi Júliusovi Paštekovi. Tiež sa venoval estetike a stále je aktívny ako literárny vedec. A práve literatúra bola prvou oblasťou, ktorej som sa začala na vysokej škole venovať. Písala som eseje a recenzie na knižky, až kým som pri príprave diplomovky nenatrafila na texty francúzskeho teoretika Rolanda Barthesa. V roku 1980 napísal zaujímavú knižočku Svetlá komora, v ktorej sa venuje filozofii a estetike fotografií. Hoci je to už staršia vec, dodnes je veľmi citovaná. Po jej prečítaní si nevyhnutne položíte otázku, prečo vás niektoré fotografie zaujmú a iné vás nechajú ľahostajným. Nájsť na ňu odpoveď vôbec nie je jednoduché. Mňa toto hľadanie priviedlo na doktorandské štúdium na VŠVU, kde som napokon zakotvila aj ako pedagóg.

Takže dnes už viete definovať, čo tvorí dobrú fotografiu?

V dnešnej záplave fotografického obrazu je to čoraz ťažšie. Po nástupe digitálnej fotografie začalo mať veľa ľudí pocit, že fotiť vlastne nie je vôbec ťažké, že to môže robiť prakticky každý. Ja by som to rozhodne nikomu nezakazovala, kto má rád fotografiu, nech sa jej venuje, to však neznamená, že dokáže tvoriť na profesionálnej úrovni. Aj keď ani profesionálna fotka nemusí byť automaticky dobrá. V médiách a reklame sa často stretávame so snímkami, ktoré len niekoho kopírujú a pohybujú sa na hranici gýču. Bežní ľudia ich možno považujú za perfektné, možno si myslia, že práve tak by mala vyzerať dokonalá fotografi a. Ale na to sme tu my teoretici, aby sme ich upozornili, že hodnota fotografického umenia je niekde inde.

Kde?

Určite v inovatívnom prístupe a originálnom videní. To sa môže prejaviť v nezvyčajnej kompozícii, v hre so svetlom alebo skrytej symbolike. Pre mňa je dobrá fotografi a tá, ku ktorej sa aj po čase rada vraciam a nikdy ma nenudí. Pritom na prvý pohľad nemusí ísť o nič veľkolepé. Páči sa mi napríklad minimalistická deskriptívna estetika vo fotografi i, v portrétoch a zátišiach, ktoré na prvý pohľad vyzerajú neraz veľmi jednoducho, ale práve v tej zdanlivej jednoduchosti je skryté to, čo robí umenie umením.

Ak sa však chcete u nás ako fotograf uživiť, buď sa prispôsobíte masovému vkusu médií a reklamných agentúr, alebo budete hladovať...

Často vidím v škole talenty, ktoré neskôr v praxi prevalcuje komercia, lebo človek sa musí nejako uživiť. Sú však aj fotografi , ktorí sa aj pri komerčných zákazkách snažia vniesť do svojej práce kúsok seba, neberú ich len ako kšeft, ale ako príležitosť vytvoriť niečo hodnotné. Je to vec prístupu. Peniaze nie sú v živote všetko. Podľa mňa je oveľa dôležitejšie, aby ste sa v tom, čo robíte, skutočne našli.

Vám sa to podarilo?

Mám dobrú prácu, dobrých kolegov a dobré pracovné prostredie. Čo viac by som si mohla želať? Zakotvila som pri tom, čo ma napĺňa.

Ako sa vám darí sledovať svetové fotografické trendy?

Surfujete len po internete alebo sa aj dostanete na nejaké zaujímavé zahraničné výstavy? S cestovaním v školstve je dosť veľký problém. Záujem je veľký a peňazí málo. Ale občas sa dostanem na výstavy tam, kam sa vyberiem súkromne. Napríklad nedávno som v Londýne objavila zaujímavých autorov z Južnej Afriky. Keď už mám príležitosť vycestovať niekam do zahraničia, tak sa orientujem na fotografi e z krajín, ktoré u nás nie sú veľmi prezentované.

Zvyknete si sama niečo fotiť? Napríklad na dovolenke?

Fotím len málo. Možno preto, že mám okolo seba veľa umelcov, s ktorými sa nemôžem porovnávať. A tak radšej zostávam pri teórii (smiech). Môj priateľ je architekt a pred rokmi bol na študijnom pobyte v Indii. Jeden z jeho indických spolužiakov nás nedávno pozval na svadbu. A tak sme sa ocitli v krajine plnej úžasných vizuálnych podnetov, námetov na fotenie tam bolo viac, ako sa dalo reálne spracovať. Priateľ mi vravel, že keď pricestoval do Indie prvýkrát, stále mal aparát v ruke, až kým nezistil, že sa na svet okolo seba pozerá viac cez objektív ako vlastnými očami. A vtedy si povedal, že s tým prestane a začne si radšej naplno užívať všetko, čo sa okolo neho deje. Toho sa dnes držím aj ja.

Máte doma na stene nejaké fotografie?

Keďže sme s priateľom len nedávno rekonštruovali byt, všetko, čo si chceme zavesiť na steny, leží zatiaľ na zemi. Medzitým mám pripravenú aj jednu fotografi u od Petra Ančica, ktorému som kurátorsky pripravovala výstavu. Teší ma, keď mám možnosť pomôcť našim mladým fotografom, ktorí väčšinou v ničom nezaostávajú za svojimi kolegami zo sveta, chýba im len potrebná propagácia.

Váš bývalý objaviteľ a producent Peter Nagy sa zhodou okolností dal tiež na fotografovanie. Čo by ste napísali, keby ste mali zrecenzovať jeho tvorbu?

Asi by som sa na to nedala (smiech). Priznám sa, že sa mi viac páčili jeho skoršie fotografie krajín, ktoré precestoval. Bolo v nich cítiť, že aj keď je Peter hudobník, má skutočne zmysel pre vizuálnu tvorbu. Podobných snímok však vznikalo vtedy veľa, a tak dal napokon prednosť ženským aktom, na ktoré sa dnes špecializuje. Nie je to však žáner, ktorý by mi bol blízky.

Stretávate sa ešte?

Niekedy sa náhodou stretneme na nejakom koncerte alebo inom podujatí, ale inak nie sme v kontakte, ani si netelefonujeme.

Keď sa dnes vidíte na starých fotografiách z vašich speváckych vystúpení, ako to na vás pôsobí?

Dnes je to pre mňa uzavretá kapitola. Občas sa síce vyhrážam rodičom, že im vezmem z povaly môj starý syntetizátor, aby som si mohla doma zahrať svoje obľúbené melódie, ale inak ma už táto cesta neláka. Hoci musím uznať, že spievanie mi veľa dalo, vďaka nemu som čiastočne dokázala prekonať svoju introvertnú povahu, zvykla som si na verejné vystúpenia, čo sa mi neskôr zišlo pri prednášaní a rôznych prezentáciách. Ktovie, aká by som dnes bola, keby som nikdy nespievala...