Fotografia zaberá bratislavské podhradie. Pôsobí, akoby vznikla za vojny a centrum našej metropoly zasiahla bomba. Obrovské kúdoly dymu sa zdvíhajú na nábreží Dunaja a zakrývajú polovicu Katedrály svätého Martina. Synagógu v dyme ani nevidieť.
Ibaže nejde o vojnu, ale o roky dávno po jej skončení. Píše sa rok 1970. Komunistická totalita agresívne útočila aj proti našej histórii.
Bratislavské podhradie je najznámejším príkladom, no devastácia postihla centrá miest po celom Slovensku. Za obeť bagrom padli historické jadrá, zákutia aj celé štvrte a ulice, aby ich nahradili stavby socialistického realizmu a paneláky.
Dosiahnuť dno
„V priamej i nepriamej súvislosti s výstavbou Mosta SNP sa zlikvidovalo 49 historických objektov a ďalších 75 historických domov. Celkove za 33 rokov existencie pamiatkovej rezervácie prišla Bratislava o viac historických objektov než počas všetkých doterajších vojen.“
O búraní bratislavského podhradia počul asi každý, no slová, ktoré zhŕňajú túto asanáciu, a vzťah komunistov k nášmu hlavnému mestu mrazia aj po rokoch. Zazneli v roku 1987 v iniciatíve Bratislava/nahlas.
Aktivisti v nej kritizovali nielen macošský vzťah k našej vlastnej histórii, ale aj fakt, že v komunistickom režime stáli štyridsať rokov za rozhodnutiami ideológia namiesto odborníkov a znalcov.
Aktivistov, medzi ktorých patril aj Ján Budaj, „nakopol“ už pred Bratislavou/nahlas absurdný plán zlikvidovať najstarší a najväčší dochovaný mestský historický cintorín: Ondrejský.
Súdruhovia totiž plánovali, aby návštevníci hlavného mesta mohli rovno z autobusovej stanice smerovať do Prioru, ktorý bol za minulého režimu hromadným cieľom návštevníkov z celého Slovenska. Cintorín mu stál v ceste. Podobne chceli zlikvidovať aj ďalšie dva historické cintoríny.
„Vtedy sme sa dotkli doslova dna. Komunisti cieľavedome ničili európsku identitu Bratislavy už pri ničení podhradia, ale vyhrabávanie kostí z historických cintorínov nami otriaslo,“ uvádza Budaj.