Pred 80 dňami vykročili desaťtisíce českých a slovenských mužov do vojny. Sršalo z nich odhodlanie, hoci šli bojovať s najkrutejšou vojenskou veľmocou. Ešte verili svojim spojencom a čakali, že im pomôžu tí, ktorí to prisľúbili.
Keď sa Adolf Hitler 30. januára 1933 ujal funkcie nemeckého kancelára a začal šíriť svoje predstavy o výnimočnom postavení a úlohe nemeckého národa v Európe a na celom svete, mnohí európski parlamentní demokrati to považovali len za neuskutočniteľné táraniny ľavicového populistu. Ale vo vojenských kruhoch sa už začali prejavovať isté náznaky ostražitosti.
Československá branná moc považovala do roku 1933 za možného protivníka najmä Maďarsko. Až potom sa dostala na prvé miesto Hitlerova tretia ríša. Koncom januára 1933 sa konala v Paríži prísne tajná schôdzka náčelníkov hlavných štábov francúzskej (generál Gamelin) a československej armády (generál Syrový).
Ak by nám pomohli spojenci, Hitler by mal vážny problém Čítajte V rovine strategického myslenia našli obe strany zhodu: spoločným nepriateľom oboch krajín je Nemecko. Budúca vojna vypukne skôr v stredoeurópskom priestore než na západnej hranici Nemecka. Z operačného hľadiska by bolo najvhodnejšie, aby na začiatku konfliktu československá a poľská armáda spoločne udreli na kladský výbežok, čím by strany protinemeckej aliancie prevzali strategickú iniciatívu a vytvorili si predpoklad na rýchlu porážku Nemecka sústredenými údermi zo západu i z východu.
Tento na prvý pohľad logický plán mal však niekoľko háčikov.
Poľsko, kde vládol aristokratický režim, nebolo v očiach ministra zahraničných vecí ČSR a budúceho prezidenta Edvarda Beneša ideologicky vhodnou krajinou na politickú a vojenskú spoluprácu.
Poliaci sa netajili územnými nárokmi voči Československu a v januári 1934 navyše podpísali s hitlerovským Nemeckom pakt o neútočení, čím výrazne oslabili pozíciu Francúzska.
Podobnú ponuku dostala z Berlína ešte predtým aj Praha, ale odmietla. Československá zahraničná politika videla perspektívu nezávislosti vo zväzku s Francúzskom, a nie vo vyjednávaní s treťou ríšou.
Nádej na prípadnú pomoc spojencov poskytovala sústava bilaterálnych zmlúv medzi Francúzskom a Československom (1924 a 1925), Francúzskom a Sovietskym zväzom (1935) i Československom a Sovietskym zväzom (1935). Pomoc Moskvy bola však (na Benešov podnet) podmienená súbežnou pomocou Francúzska. Voči Francúzsku mala zasa svoje záväzky Veľká Británia.
Napriek názorovej zhode československej a francúzskej generality však nedošlo v nasledujúcom období k spracovaniu aspoň rámcových operačných plánov.
Príčinou bol postoj francúzskej politickej reprezentácie, ktorá nejavila o Československo ani vo vojenskej rovine veľký záujem a obmedzovala sa len na všeobecné vyhlásenia o priateľstve a spojenectve. Oslabenie francúzsko-poľských vzťahov navyše prehĺbilo izoláciu Československa. S výnimkou Rumunska susedilo len s nepriateľmi.
Z kontaktov s Francúzmi predsa len vzišlo dôležité rozhodnutie. Československá armáda mala za každú cenu vydržať prvý prekvapivý úder nemeckých vojsk a zachovať si tým operačnú spôsobilosť na protiúder, ktorý mal nasledovať po mobilizácii francúzskej armády. Ochranu hraníc malo zabezpečiť stále betónové opevnenie.
Ľahostajní demokrati
S odstupom času je zrejmé, že hlavnou príčinou odmietnutia bližšej vojenskej spolupráce bol úplne zreteľný nezáujem veľkých európskych parlamentných demokracií (Francúzska a Veľkej Británie) o osud malých štátov, ktoré vznikli po prvej svetovej vojne.
Západ mal ešte v čerstvej pamäti hrôzy prvej svetovej vojny. Na bojiskách prišlo o život približne 1,5 milióna Francúzov a ďalších 4,5 milióna mužov utrpelo vážne zranenia. Rozsiahle oblasti krajiny boli úplne spustošené.
Prostý ľud, ale aj parížske mocenské elity sa snažili ďalšej vojne vyhnúť stoj čo stoj.
Keď Hitler vyslal 7. marca 1936 tri pešie prápory do Porýnia, kde sa podľa povojnových mierových dohôd nemali nachádzať žiadne nemecké vojenské jednotky, Francúzsko aj Veľká Británia usúdili, že nie je dôvod na paniku a už vôbec nie na vstup ich jednotiek na územie ríše.
Hitler vyhodnotil hladké obsadenie Porýnia ako príkladný prejav zbabelosti parlamentných demokratov. Naďalej vyčkával s maskou mierotvorcu, staval diaľnice a hostil olympijské hry. Nasledujúce dva roky využil na významné posilnenie akcieschopnosti nemeckej armády - wehrmachtu.
Obyvatelia Československa čítajú výzvu k Pôžičke na obranu štátu v roku 1936. Medzi verejnosťou mala veľký ohlas. Štátna pokladnica získala z predaja dlhopisov tri a pol miliardy korún. (zdroj: VHÚ - VHA)Až 12. marca 1938 vyslal vojenské jednotky do Rakúska. Hitlerova ríša sa opäť nedočkala žiadnej reakcie európskych mocností. Na filmových záberoch z Viedne davy rakúskych občanov nadšene vítali svojho nového vodcu a aj západní diplomati hlásili pokojný priebeh celej akcie. Udalosť preto francúzska i britská vláda vyhodnotili ako čisto vnútronemeckú záležitosť.
Kôl uprostred Európy
Z vojenského hľadiska posúdila naše generalita včlenenie Rakúska do ríše ako mimoriadne nebezpečnú udalosť. Ríšskym Nemcom sa podarilo dokonale obkľúčiť československé ozbrojené sily bez jediného výstrelu.
