Na Západe je food fotografia obrovský biznis. Väčšina z ľudí, ktorí v ňom pôsobia, má aj nejaké pozadie z gastroscény. Ako je to vo vašom prípade?
Mňa variť baví. Ak by som nefotil, tak by som asi obracal hamburgery v nejakej prevádzke. K foteniu jedla som sa dostal vo vydavateľstve, kde som pracoval – keď sa riešilo, ako zabezpečiť interne vydávanie kuchárskych kníh, ktoré sa dovtedy riešilo externe. Niežeby sa jedlo nedalo fotiť bez toho, že ho človek pozná, ale pocit z fotky viete navodiť, keď máte k jedlu vzťah.
To isté platí pri ľuďoch, ktorí fotia autá. Musia ich milovať. Ja by som ho tiež odfotil, ale bude to... „no, auto“. Človek, ktorý má k autám vzťah, tam dodá predstavu, že to auto je super.
Čo z jedla najradšej fotíte? Skúsim si tipnúť - mäso?
Mäso je vďačné, lebo ho mám rád. Ale je mi to relatívne jedno, ak to nie sú bryndzové halušky alebo iné jedlá kašovitého charakteru. To sú také nevďačné témy, lebo to je jednoliata hmota, ktorá zle vyzerá pri varení, aj keď sa uvarí a aj na tanieri.
Čo taký segedín?
Ten je na tom ešte dobre, lebo tam sa dajú vytiahnuť kúsky mäsa. Ale tie bryndzové halušky, čo tam vlastne je? Sú to biele uzlíčky poliate bielou hmotou a vyzerá to ako natrávené.
