SME

Misionár, čo medzi Indiánmi stratil vieru: V džungli sme všetci takmer zomreli, celá moja rodina

Šíril božie slovo medzi Pirahami, no neuspel. Keď prestal veriť, opustila ho manželka a deti sa s ním nerozprávali

Daniel Everett (66) je americký lingvista a spisovateľ. V roku 1977 sa ako misionár aj s rodinou vydal do Amazonského pralesa priniesť kresťanské učenie odľahlému kmeňu lovcov a zberačov Piraha v brazílskej Amazónii. Strávil s nimi s prestávkami viac než tridsať rokov. (Zdroj: archív D.E.)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Strávil vyše tridsať rokov medzi Indiánmi, ako misionár však nebol úspešný. Namiesto toho, aby obrátil juhoamerický kmeň Pirahov na vieru, sám prestal veriť. Americký lingvista a spisovateľ DANIEL EVERETT s hrôzou spomína, akým rizikám vystavil svoje deti, ktoré v džungli žili s ním, no dodnes mu pokoj indiánskej osady chýba. Na Slovensko prišiel prednášať na pozvanie Sokratovho inštitútu.

Prečo ste sa stali misionárom? Viedli vás k náboženstvu rodičia?

Rodičia boli ateisti, takže nie. No keď som mal sedemnásť rokov, bol som rebel, bral som drogy. Stretol som vtedy mladú ženu, ktorá vyrastala v Amazónii medzi Indiánmi, jej rodičia boli misionári a zdalo sa mi, že majú veľmi zaujímavý život. Povedali mi, že aj ja môžem mať veľmi zaujímavý život, ak budem nasledovať Ježiša. Tak som sa stal kresťanom.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čo si o vás mysleli príslušníci indiánskeho kmeňa Pirahov, keď ste tam prvýkrát pred štyridsiatimi rokmi ako misionár prišli? Ako vyzeralo vaše prvé stretnutie?

Keď som vystupoval z malého lietadla, bolo mi zle od žalúdka, ale nemohol som vracať, lebo som bol obklopený množstvom ľudí. Bolela ma hlava a bolo mi zle, ale oni ma tak nadšene učili svoj jazyk, každý ukazoval na veci, hovorili mi slová a ja som si ich zapisoval. Bol som veľmi šťastný, že tam som a že využívam svoj lingvistický výcvik.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Čoskoro som už spájal slová do viet a im to pripadalo ako zázrak. Vedeli aj to, že prinášam lieky, čo bol hlavný dôvod, prečo chceli, aby som u nich zostal. Potom som si uvedomil, že som súhlasil, že tu strávim zvyšok života ako misionár a neodídem, kým nebudú veriť v Boha. Vedel som, že to bude trvať veľmi dlho.

Kedy vás prijali medzi seba?

Za prvý rok sme si medzi sebou vybudovali dôveru a stali sme sa veľmi blízkymi priateľmi. Predtým sme nemali spoločný jazyk, takže nevedeli nič o mojej motivácii, o tom, čo si myslím. Potom už rozumeli, že nie som hrozbou. Hral som sa napríklad s asi dvanásťročným dievčaťom, bol tam jej otec a ona mu niečo pošepkala.

Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

Spýtal som sa, čo to bolo, a on odpovedal, že povedala, že som jediný muž zvonka, s ktorým sa je ochotná hrať, lebo vie, že mi môže veriť. Fakt, že som mal so sebou vlastné deti, mi veľmi pomohol.

Ako sa vaša rodina prispôsobila životu v džungli, bolo to pre nich ľahšie alebo ťažšie ako pre vás?

Prispôsobili sa rýchlejšie. Moje dcéry mali vtedy šesť rokov a tri roky, rýchlo sa naučili jazyk a celé dni trávili s dievčatami z kmeňa Piraha, plavili sa s nimi na kanoe, chodili s nimi na prechádzky do džungle. Môj syn mal vtedy len rok, takže keď mal tri alebo štyri roky, považoval džungľu za svoj domov, vôbec sa tam nebál.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Moja žena vyrastala v indiánskych osadách, takže hoci to bol veľmi odlišný kmeň s odlišným jazykom, cítila sa ako doma. Dodnes žije na kraji osady.

V čom to bolo u Pirahov iné, než ste očakávali?

Čakal som, že sa budú báť zlých duchov, budú nešťastní, budú hľadať zmysel života a posolstvo kresťanstva tam bude veľmi vítané. No mýlil som sa vo všetkom. Nebáli sa ničoho, milovali život, miesto, kde žili, páčila sa im ich strava, netúžili nikam odísť a kresťanské učenie, napríklad potreba byť spasený, im nič nehovorilo.

Boli to veľmi milí ľudia, ale zároveň veľmi drsní a schopní prežiť v ťažkých podmienkach, nebáli sa zvierat, dobre znášali extrémne teploty aj bolesť, dobre poznali džungľu. To bolo pre mňa veľmi inšpirujúce.

Dokázali ste sa zmieriť s tým, keď sa o bábätko, ktorému zomrela mama, nikto nechcel postarať?

Bolo to veľmi ťažké. Jeho mama bola jedna z najkrajších žien, aké som v živote videl. No náhle ochorela a zomrela. Jej bábätko bolo veľmi podvyživené, lebo ho nemohla dojčiť. Pirahovia povedali, že dieťa zomrie a myslel som si, že sa chystajú ho pochovať spolu s matkou. Povedal som, že sa oň postaráme.

Našli sme spôsob, ako mu podať mlieko, lebo nedokázalo sať, zaviedli sme mu do hrdla hadičku. Starali sme sa oň dňom i nocou, ani sme nespali. Jedného dňa prišiel jeho otec a povedal, že chce svoje dieťa vidieť.

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C59TM na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu