Architekt PETER ŽALMAN, ktorý projektoval múzeum Danubiany alebo Pamätník holokaustu hovorí, že Bratislave nechýba ani tak zeleň ako jej prepojenie. Autor prvého Urbanistického atlasu Bratislavy, ktorý práve vyšiel, vidí problém v tom, že Slováci len hľadajú spôsoby, ako obchádzať predpisy.
V Urbanistickom atlase Bratislavy sa sústreďujete najmä na rozvoj mesta po Nežnej revolúcii a rozdelení Československa. V čom je toto obdobie špecifické?
Odchod obyvateľov z mesta na vidiek sa začal už pred rokom 1990, no totálna zmena vlastníctva po revolúcii umožnila opustenie sídlisk a časť obyvateľov odišla do okolitých dedín. Bratislava má jedinečnú polohu, je to križovatka na rozhraní štyroch krajín. Za tých 25 rokov sa stala dochádzkovým miestom nielen pre širšie okolie, ale aj pre celé päťmiliónové Slovensko. Je tu možnosť vyššieho zárobku a iného spôsobu života, aká inde na Slovensku nie je, možno s výnimkou Košíc.
Po revolúcii bolo v stavebnom rozvoji divoké živelné obdobie. V čom je divoké dodnes?
Zmenou vlastníckych vzťahov, prinavrátením niektorých parciel a zjavením sa zahraničných investorov logicky vznikol tlak najmä na zaujímavé územia v centre mesta a v jeho okolí a praktiky neboli vždy v zmysle územného plánu. V súčasnosti platný územný plán z roku 2007 sa schvaľoval takmer desať rokov. Podklad bol vypracovaný v roku 1996. Máme teda dvadsaťročný územný plán.
No dnes je mesto v úplne inej situácii. Viedeň si nedávno spracovala dokument s názvom Step 2025 – základné strategické ciele, ktoré chce mesto dosiahnuť za päť a desať rokov: čo chceme dobudovať, kde sa bude prednostne stavať, kde sú centrá, čo doplníme v infraštruktúre, čo v sociálnej štruktúre. Bratislava taký dokument ani nezačala pripravovať, pritom by mohol byť hotový za rok či dva.
Čo je najväčší omyl, ktorý sa v stavebnom rozvoji Bratislavy za posledných 25 rokov stal?
Došlo k úplnej prestavbe centra mesta. V Bratislave zaberali veľké plochy rôzne priemyselné areály a závody, kde bola prezamestnanosť. Museli skončiť a zostali opustené. Hovorím o Kablovke, Elektrovode,
“Z dvesto industriálnych pamiatok sme 198 zbúrali. Zostali Tepláreň a Cvernovka. To je absolútna neúcta.
„
Bratislavských automobilových závodoch a ďalších. Budovy v týchto areáloch boli bez dostatočného posúdenia zbúrané. Developeri zachovávajú len to, čo je nevyhnutne požadované, nič nad rámec. Okrem budovy Pradiarne bola v Cvernovke jedna budova zo šesťdesiatych rokov v loftovom charaktere.
Tieto priemyselné staré budovy majú prebudované Londýn aj Amsterdam. V Bratislave sme nenechali ani jednu loftovú budovu. Nie je to nostalgia, len zamyslenie, či bolo potrebné všetko zrovnať so zemou. Z dvesto industriálnych pamiatok sme 198 zbúrali. Zostali Tepláreň a Cvernovka. To je absolútna neúcta. Ten proces bol živelný, čo nebolo zakázané, bolo povolené. Povolené bolo zbúrať všetko. Zákon sa neporušil.
Angažovali ste sa aj v prípade zachovania PKO.
PKO bol ťažko rekonštruovateľný areál, ktorý si jeho nový majiteľ nevedel predstaviť v inej funkcii. Chcel tam mať byty za každú cenu. Dosiahol, že budovu zrovnali so zemou. Bude tam priemerná predražená zástavba. Kto si môže dovoliť byt v takejto zástavbe, za akú cenu? Centrum mesta sa stalo akoby staveniskom pre drahšiu klientelu a zástavba je v úplne inom meradle, ako tá pôvodná. K dvom vežiam bývalého Presscentra pribudne ďalších päť veží.
Nová architektúra patrí do mesta, ale musí tu byť desať 30-podlažných budov v centre?
