SME

Kuriózny zločin spred 50 rokov ožíva vďaka novinárovi Romanovi Kaliskému

Vlastnú susedu chcela utopiť v odpadovej šachte, napokon dostala 6 rokov.

"To som vám prišla povedať, že ma istá Žofia Sedláková chcela zabiť." Roman Kaliský: Verné priateľky (Zdroj: Martin Schwarz)

Roman Kaliský

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Verné priateľky

1

Marcové slniečko sa jej opieralo do chrbta, cítila, ako jej pomaly preniká cez štofový kabát a príjemne rozohrieva staré kosti. Sedela na nízkej lavičke pri dcérinom hrobe, modlila sa ruženec a podriemkavala. Šepotala zdravasy. Oči jej klipkali, podchvíľou sa strhávala v polospánku, silila sa do modlenia, vracala sa k tomu istému miestu, ani nevedela po koľký raz, stále bola iba pri „ktorý sa pre nás krvou potil“, stále bola iba pri prvom desiatku, až ju slniečko celkom premohlo, hlava jej ovisla, oslabnuté prsty vypustili pátričky, ticho zaspala, stíchla bez sna, akoby ani živá nebola.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Prebudila sa na nejaký rušivý zvuk, na nejaké chrap, chrap, ktoré prichádzalo zďaleka a potom sa ozvalo celkom blízko. Otvorila oči. Pomedzi ovisnuté konáre smutnej vŕby, po ktorých stekali pramienky jarnej zelene, zazrela rozkročeného chlapa zatínať čakanom do zeme. Zohla sa po ruženec, pritiahla si k boku odloženú tašku a pomaly sa narovnávala. Zahľadela sa na hrobára. Po chvíli odhodil nástroj, sadol si na vyzlečený kabát a napchával si fajku. Potom začula za chrbtom zazvoniť železo. Druhý hrobár odhodil lopatu a rýľ.

„Kopeme, kopeme?“ zavolal na chlapa, ktorý si napchával fajku.

„Kopeme, kolega, kopeme,“ odpovedal mu fajkár, ani sa neobzrel, zrejme sa tu stretávali každý deň, „plán plníme, aj prekračujeme.“

„Tak vravíš, že mrú?“

„Ale povoláva si ich pánboh, povoláva. Len aby sme za ním stačili!“

„No veď je marec, kolega, kedyže ich bude povolávať na nebeskú asentírku, keď nie v marci.“

„Tak teda len veselo do toho!“

Slová lietali žene ponad hlavu a ona sa schúlila, drobná, márna, len zatvoriť oči a pobrať sa do hrobu. Najradšej by sa bola schovala, stratila.

Na pieskovom chodníku zaškrípali kroky, starenka vstala, že sa poberie preč, no spoza smutnej vŕby vyšla Žofia Sedláková a kráčala rovno k nej. V ruke mala kanvičku. Čože táto zase chce? Načo som jej ráno spomenula, že sa zberám na cintorín, človek jej nič nemôže povedať, ak chce mať troška od nej pokoj.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

„Naveky amen,“ milo odpovedala prichodiacej na pozdrav.

„Už ste sa pomodlili, pani Luptáková?“

„Pomodlila a už sa aj zberám domov.“

„Veď aj ja som bola pri mojej. Pekne je tu, ticho, aj hrob som jej troška opatrila. Ešte sa aj za vašu pomodlím aspoň jeden otčenáš, veď nevieme, kto sa bude za nás modliť v dnešnom svete. Tak veru, dcéry sme si pochovali a my, biedne, už len musíme trpezlivo čakať, kedy si nás všemohúci povolá.“

Žofia Sedláková sklonila hlavu, hodila na seba kríž a začala šepotať otčenáš. Aké má len silné a ružové ruky, celá je silná a zdravá, pomyslela si Zuzana Luptáková a spustila zrak na svoje bledé a chudé. Ale čože, veď má len šesťdesiat a ja o desať viac. No nech je len zdravá! Prežehnala sa aj ona a začala odriekať Odpočinutie večné.

Žofii Sedlákovej otčenáš akosi nešiel. Spod viečka sa pozrela na svoju susedku a vzdychla si, keby sa tak starká pominula, ale dáko hneď! Nik nevie, čo máme medzi sebou, nik by sa už o tom nedozvedel. Ježiši, čo jej to pri modlitbe vinšujem, istotne by som za ňou plakala, veľmi by som na jej pohrebe plakala, aj modliť by sa jej na hrob chodila. Ale zato suchá je, osôbka, suchá, no ešte tlie. Ktovie dokedy? To je hrozné, na čo myslím, ale čo si počnem, musím dačo spraviť, ešte mi to povie mužovi, ten ma zahluší. V posledných dňoch je veľmi nedočkavá. Potvora, načo sú jej tie peniaze? Zje ako vrabec, slabučká je, veľa by nepotrebovala, keby dačo... Ach nie, to by bol ťažký hriech! A ona nebude mať hriech, keď ma donesie do hanby a do nešťastia?

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

„V mene otca i syna i ducha svätého, amen,“ dokončila modlitbu polohlasom.

Aj Zuzana Luptáková sa prežehnala. Žofia Sedláková ju vzala pod pazuchu. Naozaj by jej veľa nebolo treba, napadlo jej znovu, keď jej živé prsty zacítili pod kabátom uvädnuté telo stareny.

„Viete čo, pani Luptáková, prejdite sa so mnou ešte na štátny majetok. Vypýtam trošku mlieka aj pre vás, prechádzka vám nezaškodí, veď je pekne.“

„Nedbám, môžeme sa prejsť, ale so mnou musia ísť pomaly, lebo oni vykračujú ako regrút, ja ich poznám,“ poddala sa Zuzana Luptáková. Ta Sedláková mala v hlase čosi prísne, čomu vždy podľahla.

Vyšli z cintorína na poľnú cestu. Luptáková cestu poznala, viackrát ňou už prešla s domovníčkou Sedlákovou, s ktorou sa akosi spriatelila od tých čias, ako sa jej syn odsťahoval a zostala v Bratislave sama. Chodievali niekedy na majetok po mlieko, Sedlákovej muž si tam privyrábal ako dôchodca.

Sedláková naraz z cesty odbočila.

Kde ma to vedú?

„Skrátime si cestu po lúke, sucho je, len poďte, nebojte sa (len poď, moja, poď, veď ťa ja zavediem, bože, pomáhaj a odpusť!).

„Nikdy sme tadeto nešli. A čo sa tak obzerajú?“

„Ale iba tak, ako je pekne.“

„Joj, aký smrad, nechoďme k tomu kanálu!“

„To len vetrík odtiaľ prifúkol. Prifúkol a zase odfúkne, len poďte pomaličky,“ nezastavovala sa Sedláková.

Prišli na tri-štyri kroky ku kanálu. Zuzana Luptáková zastala. Nepovedala ani slovka, len zastala, vzoprela sa. Sedláková pocítila jej náhly, tichý, ale tvrdošijný odpor. Nechala ju stáť a sama rýchle pokročila dopredu. Zastala nad šachtou. Stekali do nej vody z mestského kanála, zakrytého, a z fabrického, otvoreného, ten hrozne smrdel. Vody sa miešali, penili a spádom sa tratili v spoločnom veľkom krytom kanáli, ktorý ich odvádzal popod zem až do Dunaja. Sedláková premohla dávivý pocit, ktorý sa jej počal zmocňovať, naklonila sa nad šachtou. Mám, nemám, preblesklo jej mysľou, no poručeno pánu bohu. Položila kanvičku na vybetónovaný okraj šachty.

„Poďte sa len pozrieť, pani Luptáková, aká tu voda tečie,“ volala s údivom, ale sa neobzerala, akoby si to hovorila pre seba.

Starena sa neozvala.

„Hí, aká červená a zase belasá a teraz je čierna, čierna, hí, už je žltá, čo to len dolu vodou púšťajú?“

„Mňa ten smrad aj tu dosť dusí, nejdem, nech sa len oni dívajú, však mi povedia, ale už by sme sa mali radšej pobrať po mlieko.“

„A zase je červená ako krv, poďte aspoň nakuknúť!“

Čo ma tak volá? Čo ma len vyvoláva, nejdem ja, nepohnem sa, nehýbala sa stará žena a mlčala.

Žofia Sedláková sa pohla. Nesmiem sa jej pozrieť do očí, len do očí nie, stratím silu, ktorú v sebe mám, pomaly sa blížila k starene, oddupkávala sa od blata a pozerala si na topánky.

„No poďme teda, moja zlatá, kde nám treba ísť, keď je už čas,“ šemotila a pravá ruka jej odrazu vyletela a schmatla starenu v zátylku, palcom a ukazovákom ju mocne stisla za ušami.

Joj, čože mi to,“ vykríkla starká, a viac nehlesla. Mocná žena ju posotila, spoly druhou rukou nadvihla, ľahučká je, stihla si pomyslieť, ešte krok a šups! Zažmúrila oči, počula čľapnutie, Ježiši, už je tam, odľahlo jej, keď nepočula ani vykríknuť.

Chvíľu tak stála a potom bojazlivo pootvorila oči, a keď nič nezbadala, otvorila ich doširoka, rozhliadla sa po šachte, penili sa v nej mútne vody a skĺzavali do zakrytého kanála, zapĺňajúc tmavý otvor ani nie do polovice. Ešte sa dobre prizrela, či v ňom dačo nevidno, a zdvihla kanvičku. Bože, prijmi ju na milosť, a mňa, hriešnu, potresci, už sa stalo, ako bolo komu súdené, chcela sa pobrať rýchle preč. Ale na zemi zbadala pohodenú tašku, ktorá neborkej vypadla. Zohla sa, toto tu nesmie ostať, to by som si bola dala, voľáka som vyľakaná, a veď nik nevie, nik nevidel, nesmiem sa teraz už plašiť. Obrátila sa znova k šachte a pustila tašku, ani sa do nej nepozrela. Taška čľapla do vody, zakrútila sa na spenenej hladine a zmizla v kanáli. Žena nad šachtou dívala sa za taškou a bolo jej, akoby sa so starkou teraz už celkom naozaj lúčila, akoby ju pochovávala. No vzápätí jej oči zmeraveli hrôzou, strhla sa, bola by hrozne vykríkla, ale iba si zakryla širokou, mocnou dlaňou ústa a zaskučala.

V čiernom ústí kanála sa čosi hýbalo, čosi sa blížilo, pridržiavalo steny, šmátralo rukami. Nie, Kriste, nie, šepotala do dlane žena nad šachtou, bola to ona, tvár skrvavená, šatka preč, šedivé vlasy rozpustené a mokré a bledá tvár sa z kanála blížila k šachte a mlčala, mlčky zápasila s prúdom špinavej vody, ruky chceli čosi dosiahnuť a vtedy sa to strašné v kanáli zošmyklo, vyvrátilo sa na chrbát a zmizlo.

Žofia Sedláková rýchle dýchala, v sluchách jej hučalo. Musím tu počkať, musím tu ešte chvíľku počkať a potom dačo urobiť, ak sa ešte ukáže.

Ženu v kanáli brala voda, podmieľala jej nohy, obracala ju, ale ona len šmátrala rukami, čoho by sa zachytila. Musí tam byť to drevo, už by som mala byť pri tom dreve, čo ma zastavilo. Na nič iné si nepamätala, odkedy ju zabolelo za ušami, len že potom na dačo naradila a cítila, že to bolo drevo, prebrala sa v tme a vo vode, topila sa, nevedela ako dlho, drevo ju zastavilo, postavila sa na nohy, voda jej siahala vyše pása, pridržiavala sa hrboľov na stene, hmatala ich a pomkýnala sa proti prúdu, čo ju chcel zatopiť, a potom zbadala otvor, ktorým prichádzalo svetlo, drala sa za ním.

Drevo! Pocítila znovu náraz, opäť ju pochytila sila žiť, nejasne si uvedomovala, že má ranu na hlave. Nesmiem tu biedne zahynúť, musím sa dostať von čo ako, ľudia by ani nevedeli, kde som sa podela. Habkala rukami po vlhkej stene. Tam, kde padá voda, nesmiem sa pustiť a nielen tak sa načahovať, musím sa niečoho zachytiť, musí tam predsa dačo byť, inak ma to zoberie nazad a potom už nikdy odtiaľto nevyjdem na svetlo. Vliekla sa hore kanálom, dostala sa znova až k samému otvoru a zúfalo hľadala, čoho by sa zachytila, a zbadala mocný hrdzavý drôt, čo trčal z betónu, mihotal sa jej pred očami v meniacej sa vode. Čiahla po ňom opatrne najprv jednou rukou, potom sa pritiahla zo všetkých síl oboma rukami, vyklonila sa od pása z kanála. Zhlboka sa nadýchla, že zavolá na ratu. Vzhliadla k belasému jarnému nebu.

Nad šachtou oproti nej stála prikrčená žena, stála tam Žofia Sedláková, striehla s veľkým kameňom. Videla, ako sa jej trasú ruky, ako dvíha hrozný kameň oproti nej. Nesmie ma trafiť, do hlavy ma nesmie za nič na svete trafiť, uprene ju sledovala, mykla sa, kameň jej preletel ponad plece, šuchol sa jej o vlasy. Žena nad šachtou sa rýchle zohla po ďalší kameň a hodila ho bez cielenia, zasiahla jej bedro. Potom sa opäť zohla a hodila, srdnato a mlčky metala kamene a starena v čiernom otvore kanála tiež mlčala, bol to zúfalý, mlčanlivý zápas vrhačky a živého terča, ktorý sa mykal. Už ju trafila do pleca, do ruky, už hodila posledný kameň a potom schytila kanvičku, rozohnala sa vyčerpaná a hlasno dychčiaca. Nemôžem ju trafiť, netrafím ju, chudá je, osôbka, bodaj ju porantalo!

Keď jej už ostali len prázdne ruky, Žofia Sedláková náhle odbehla od šachty. Zastala a napäto počúvala. Zo šachty sa ozvalo kvílivé volanie o pomoc. Odbehla ďalej a znova zastala. Volanie už znelo oveľa slabšie. A keď ešte ďalej odbehla, postála a pozorne stíchla, nepočula už celkom nič. Stála tak hodnú chvíľu, obzerala sa po poli. Nevidela živej duše. To je šťastie, len keby nik nešiel, zhlboka dýchala, nemôže to naveky vydržať, čo v nej ešte trvá, v takom pierku? No hádam je už po všetkom, pomyslela si, ale nemohla tomu uveriť, chcela mať istotu, a tak sa začala opäť približovať k šachte. Kráčala pomaly, zastavovala sa, či sa neozve to strašné volanie, nechcela ho už počuť. Neozývalo sa, ani keď už bola celkom blízko, ale pre istotu si kľukla a naklonila sa nad vodu. A starká tam stála a zbadala ju, voda ju obmývala, tuho sa držala drôtu, chvela sa od zimy, ale ešte otvorila ústa a zimnične, skoro šeptom prehovorila:

„Pomôžu mi, prosím ich, nenechajú ma tu, nechcem zomrieť...nič od nich nechcem, počujú ma? Nič od nich nebudem chcieť, len nech mi spomôžu, preboha ich prosím!“

Žena sklonená nad šachtou sa chytila za hlavu. Aj keby som teraz už chcela, nemôžem jej pomôcť, nemôžem tam predsa za ňou skočiť, to je veľmi hlboko. Hádam som to ani nemala spraviť, možno by nebola bývala taká, ale čo už teraz, začala si trhať vlasy a pustila sa behom od šachty, nemôžem sa na to dlhšie dívať, zbláznim sa, istotne sa zbláznim. Spamätala sa, až keď počula krik od cesty.

Hej, počujte, čo sa tam stalo?“ volali chlapi a zosadli z bicyklov.

Nič nevideli, nikto ma nevidel, čo som urobila, len keby ma rozum neopustil...

„Pomoc, ľudia, ratujte, ratujtéééé! Žena sa topí, rýchle, zachráňte ju, pre boha živého!“ kričala Sedláková ako bez duše.

Chlapi zadychčaní pribehli, boli to robotníci zo štátneho majetku.

„Babka, len sa dobre držte,“ kričal starší, „hneď vám spomôžeme, nebojte sa, nedáme vás, vládzete sa ešte držať?“

Zuzana Luptáková nevládala otvoriť ústa.

Mladší sa chystal skočiť do šachty.

„Neskáč, vravím ti, daj si povedať, je to skoro tri metre, voda tam nie je teraz hlboká, čo keď si zlomíš nohu, ako jej pomôžeš?“

„Nevydrží, veď vidíš, že nevydrží, je celkom hotová,“ zhodil mladý robotník trojštvrťový kabát, sadol si na okraj šachty a zošuchol sa bez rozmýšľania dnu. Sekundu nebolo vidieť nič, len strapatý stĺp špinavej vody, ale potom sa objavil tamdolu mládenec, stojaci po prsia vo vode.

„Babka, babka, držte sa,“ volal na ňu, „oj, otca ti, ako je tu šmykľavo,“ šúchal opatrne čižmami po klzkom dne, približoval sa k starene, ktorá naň meravo upierala oči. Najprv zachytil jednou rukou drôt, ktorého sa držala starena, pomaly, ale pevne ho priťahoval, a keď pocítil, že je v mocnom záklone a bezpečne stojí, bystro schmatol starenu za obe ruky a strhol ju k sebe. Stuhnuté prsty sa ledva pustili hrdzavého drôtu. Keď ju bral na ruky, zdala sa mu v tom kabáte neuveriteľne ťažká, položila mu hlavu na plece, nohy jej viseli vo vode, vydýchla si a zamdlela.

O dve hodiny sa prebrala. Nahmatala si obväz na hlave, bolelo ju v pleci, trhalo v bedre, prsty na rukách ju pálili, celá bola dobitá. Skláňala sa nad ňou ustarostená tvár Žofie Sedlákovej.

„Kde som, ako som sa sem dostala, čo sa to so mnou porobilo?“

„Po rebríku vás vytiahli. Ten mladý vás držal na rukách a ten starší pribehol s rebríkom a s povrazom. Taká neopatrnosť, mohli ste byť na druhom svete, nebyť šťastnej náhody a dobrotivosti pána boha!“

Zuzana Luptáková sa na ňu udivene a trošku bojazlivo pozrela.

„Veru tak,“ hľadela na ňu láskavo a prísne Žofia Sedláková, „išli ste sa pozrieť, čo to tam za voda tečie, závrat vás chytil a ja som sa išla potom zblázniť. Nebolo to tak?“ sklonila sa k nej, šepla jej čosi do ucha a zafikala do vankúša.

„Nech je tak, ako vravia, pán boh bol svedkom a nikto iný,“ starká odvrátila nabok hlavu a vyčerpaná zaspala.

2

Zuzana Luptáková si odležala v nemocnici vyše troch týždňov. Nastráchaný syn pribehol za ňou iba raz, hneď na druhý deň, ako ju postihlo nešťastie, z chorobopisu a od lekára sa dozvedel, čo sa mame prihodilo, a lekár to mal všetko spísané tak, ako vyrozprávala Sedláková, ktorá chudinku starú paniu, tak o nej vravela, doviezla do nemocnice na úrazovke. Syn mamu poľutoval, pohladil po líci, jemne jej dohováral, čo si nedáva na seba lepší pozor, a ona sa na neho len dívala a dívala, nechcel ju veľmi vyčerpávať, a tak sa len nad ňu naklonil, bozkal ju na čelo, potichu sa vytratil a ledva chytil vlak. Nevesta sa zase nemohla z nového bydliska vytrhnúť, malý bol prechorený, nemala ho na koho nechať, písala, a tak jediná starostlivá duša, ktorá chodila každý deň opustenú starenu potešovať, bola domovníčka Žofia Sedláková. Rozprávala jej, čo nového v dome, nosila jej plnotučné mlieko, zohnala kdesi pomaranče, varievala jej doma silnú hovädziu polievku, kŕmila ju ako malé dieťa a pritom sa na ňu meravo dívala.

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C4VRU na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu