SME

Bezdomovec, ktorý pil drahé víno a 42-krát daroval krv

Štefan Karner žil osem rokov na ulici. Netradične. Holil sa, pral si veci a prespával u priateliek.

Na ulicu sa dostal ako 21-ročný. Dnes je zamestnaný a pripravuje vlastný rapový album. (Zdroj: Gabriel Kuchta - SME)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Má 37 rokov a taký pestrý život, že ak si raz ako epitaf napíše „Vyskúšal som všetko“, nebude klamať. Bol v detskom domove, osem rokov prebýval na ulici, pracoval na Cypre bez znalosti angličtiny, takmer sa ocitol vo väzení, po autonehode ostal ochrnutý a učil sa znovu chodiť.

Štefan Karner dnes žije s manželkou a jedným synom. Keď hovorí o ďalších snoch, každý z nich končí rovnakou vetou: „Ja to dokážem. Prečo nie?“

Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pomalý krach

Prvýkrát sa ocitol na ulici v roku 2000. Mal 21 rokov a vo vrecku posledných tridsať korún.

Strata domova neprišla náhle. Schyľovalo sa k nej niekoľko mesiacov. Nedarilo sa mu nájsť si prácu a ušetrené peniaze sa míňali rýchlo.

Mohlo za to zranenie zo strednej školy, pre ktoré mal len obmedzený výber povolaní. Zrazilo ho auto a od pol pása dolu ostal nehybný. Trvalo rok, kým sa znovu naučil chodiť. Kŕče v nohách, stŕpnuté ruky či seknuté kríže ho však trápili aj naďalej.

Invalidný dôchodok neprichádzal, na schválenie čakal roky. Nemohol preto robiť čokoľvek a nájsť si po strednej škole uplatnenie bol takmer zázrak.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Zamestnal sa vo firme na výrobu malinoviek, v ktorej však čoskoro prišlo na prepúšťanie. Desiatky zamestnancov. On bol medzi nimi.

Odložil si peniaze a hľadal ďalšiu prácu. Prvý mesiac, druhý, tretí, už len týždeň, posledný deň, neúspešne. Bol čas odísť na ulicu.

Prvá noc na ulici

Upratal posteľ, pozrel sa cez okno a uvedomil si, že o pár minút sa už cez okná pozerať nebude. Nie von. Už len dnu.

Zavrel dvere, rozlúčil sa s recepčnou a opustil ubytovňu. Nohavice, tričko, mikina, bunda, jedny ponožky a jedny trenky. Viac vecí nepotreboval, aj tak by ich nemal kde odložiť.

Prechádzal sa po meste, občas si sadol na lavičku. Čas plynul akosi inak. Prestával dávať význam, termíny neexistovali, nebolo sa čomu prispôsobovať. Minúty sa rozplynuli v dňoch, noc a deň boli jediným ukazovateľom.

Štefan sa pomaly presunul do Karlovej Vsi, tam bude tráviť večer. Prišiel pred vchod, kde kedysi bývala jeho stará mama.

Vojsť dnu? Nevojsť?

Pred pár rokmi k nej chodieval pravidelne, teraz tu mal byť potajme. Cudzinec, vlamač, bezdomovec. Bola to najlepšia možnosť. Vonku spať nechcel, s otcom nekomunikoval a mama a sestry mu povedali, že si má pomôcť sám.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Vydržal do pol ôsmej, potom oslovil okoloidúceho suseda, s ktorým sa poznal.

„Dobrý večer prajem. Som prvú noc na ulici a chcel by som tu prespať. Mohol by som? Iba raz.“

„Noo, poď teda.“

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C4VGR na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu