Osobné stretnutie odmieta, uchováva si anonymitu pred laickou verejnosťou. Dve knihy ročne považuje za bežné tempo, názory o vyhýbaní sa horúcim témam sú podľa neho ploché. Najbližší zo svetových detektívkarov je mu Ed McBain. To je Dominik Dán.
O vašom pseudonyme sa veľa diskutovalo aj špekulovalo. Predpokladám, že vaši kolegovia aj nadriadení vedia, kto je reálne Dominik Dán – a že vaša práca nie je žiadnym románom ohrozená. Aký má zmysel vytrvávať v tomto tajomne?
„Jedna z notoricky sa opakujúcich otázok. Aj odpoveď bude rovnaká ako inokedy. Nie som tajomný spisovateľ a nezotrvávam v tajomne, neskrývam sa, vysvetlenie je jednoduché, prozaické. V čase, keď som začal písať, som pracoval na oddelení polície, kde nie je žiaduce zverejňovať svoje skutočné meno ani tvár. Polícia na kontakt s verejnosťou používa hovorcov a to som musel rešpektovať. Preto som volil pseudonym a odmietol som tlačovky a autogramiády. Neskôr sa anonymita stala súčasťou môjho imidžu a zvykol som si. Takže na záver: nie som tajomný, iba nepociťujem potrebu prezentovať sa na verejnosti.“
Do literatúry ste vstúpili „plnokrvným politrilerom na aktuálnu tému, ktorý vyvolal patričný rozruch a autorovi nezískal len popularitu a sympatie“ – napísal Kornel Földvári. Potom akoby ste začali porovnateľné aktuálne témy obchádzať – čím to bolo spôsobené?
„Nič som nezačal obchádzať, no napriek snahe novinárov nafukovať politické bubliny do prasknutia a vytvárať z komára somára sa v našej spoločnosti podobný príbeh nestal. Tie ostatné menej zaujímavé sa v mojich románoch aspoň mihnú, stačí iba pozorne čítať.“
Nie je to, že ste stále v činnej službe, pre vás limitujúcim faktorom? Neovplyvňuje vás napríklad v zvažovaní, či písať, alebo nepísať o živých spisoch, nepísať o veciach a prípadoch, o ktorých sa písať nehodí, prípadne stále nie sú vyriešené? Napríklad o Danielovi Tupom či Jánovi Duckom, alebo o Ernestovi Valkovi?
„Nepoznám prípady, o ktorých sa písať nehodí, na mňa žiadne limity neplatia, myslím, že som to už svojou tvorbou dokázal. Podstata napísania či nenapísania románu na konkrétnu medializovanú tému je v niečom inom. Ak ste spomenuli prípad Daniela Tupého, tak nech sa páči, pokúsim sa to vysvetliť na ňom. To, čo sa stalo Danielovi, je ľudská tragédia. Rodinná tragédia, lebo po ňom ostali smútiaci rodičia, rodina, priatelia. No nech sa mu stala akákoľvek krivda a nespravodlivosť, lebo zomrieť násilnou smrťou v študentskom veku je prinajmenšom krivda a nespravodlivosť, nie je tam príbeh napĺňajúci tristostranový román. O jeho smrti som čítal hlásenie, sám som jeho časť písal, má jedenásť strán aj s expertízami a je tam obsiahnuté všetko.