Autor je spravodajcom Českého rozhlasu v Bruseli
Kto by si myslel, že sa v kanceláriách európskych inštitúcií v Bruseli darí všetkým skvele, mýlil by sa. Niekoľkí vysokopostavení zamestnanci z krajín strednej Európy sa mi posťažovali, že sú vystavení takmer psychickému tlaku. Pre migráciu kolegovia zo starších členských štátov nimi začali akosi opovrhovať.
Tí, ktorí majú pochybnosti o tom, že sú povinné kvóty na prerozdeľovanie utečencov tým správnym riešením, sú tu považovaní za bezcitných, nesolidárnych a neeurópskych. Je to mentálna priepasť.
Európska komisia spolu s Nemeckom, Švédskom alebo južnými krajinami Únie ide tvrdo za svojím a chce pretlačiť ďalšiu vlnu povinných kvót. Česko, Slovensko a niekoľko ďalších odporcov ich zrejme opäť nezvládnu zablokovať, rovnako ako vlani v septembri, keď aj napriek ich odporu prešli kvóty na obmedzený počet utečencov na obdobie dvoch rokov.
Môžeme sa na to pozrieť dvojakým spôsobom: zástancovia kvót sa nechcú vzdať myšlienky, ktorá nedáva zmysel. Ale na druhej strane naše krajiny sa správajú spôsobom, ktorým presadeniu kvót zabrániť nemôžu.
Zástancovia kvót racionálne argumenty nepočujú. Napríklad na zjavný fakt, že žiadatelia o azyl do krajín strednej a východnej Európy jednoducho nechcú, odpovedajú - veď aj irackí kresťania, ktorí nedávno dobrovoľne prišli do Česka, z veľkej časti zase odišli: ,,Hlasovali nohami?" Jednoducho len opakujú, že nabudúce to bude inak. Pripomína to bonmot Alberta Einsteina: ,,Definícia šialenstva je robiť rovnakú vec znovu a znovu a očakávať iné výsledky."
