Folklór musel stratiť dedinu, aby v meste nadobudol novú energiu a do prirodzeného prostredia sa opäť vrátil
V ynárajú sa mi spomienky z detstva. Kráčam po zasneženej dedinskej ulici v Párnici na Orave oblečený v kostýme malého čerta, okolo mňa skupina mužov v krojoch. Chodíme od domu k domu, muži spievajú pesničky. Kde tu im nalejú, dajú klobásku alebo kus slaniny. Fašiangy.
Je jar o niekoľko rokov neskôr, dakedy tesne po páde socializmu. S otcom stúpame hore zeleným kopcom, ktorý je oproti našej zázrivskej chate. Pred nami sa vynára salaš, na ktorom bača v oravskom klobúku, no v modrých džínsach, vyrába tradičné oštiepky. „Ja som bača veľmi starý, nedožijem sa do jari.“ Ten salaš už dnes neexistuje.
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
V lete v tom istom roku spolu so skupinou detí a žien hrabeme seno na stráni v Zázrivej. Vtom zaznie pieseň, spievaná vysokými ženskými hlasmi. Aj táto spomienka ma vracia do detstva.
Posledná spomienka už nie je z detstva, ale spred niekoľkých rokov. Idem v noci s troma kamarátkami popod devínske bralo, keď vtom zaznie pieseň. Podobne vysokým hlasom, aký som počul pred rokmi v úplne inom prostredí. Rovnako živelne. Ľudová pieseň vzbudzuje zimomriavky.
Ľudová bohatosť
Slovenská ľudová tradícia je veľmi bohatá. Na Slovensku máme približne dvadsiatku hudobno-tanečných regiónov, každá rázovitejšia obec má svoje vlastné tance, hudbu, remeslá, kroj a špecifiká. Poznáme ich pod názvom folklór.
“Jeden z bačov mi raz povedal, že by sme nemali salaše skúmať, mali by sme salaše radšej zakladať
„
Tradičná kultúra sa však zo svojho pôvodného prostredia postupne stráca, ako sa mení spôsob života. A cyklicky znovu ožíva prostredníctvom skupín nadšencov, vyštudovaných odborníkov alebo živých muzikantov. A nadobúda nové podoby v mestskom prostredí, ale aj na dedinách. Folklór žije svoj druhý život.
„Folklór zmizne, keď stratí svoje ukotvenie v tradičnom sociálnom prostredí,“ hovorí päťdesiatnik Dodo. Na hlave má goralský klobúk s typickými mušličkami a perom. Naši predkovia si za každé splavenie Dunajca až k jeho ústiu prišili na klobúk ďalšiu mušličku.
Do Pohorelej, jednej z tradičných dedín horehronského regiónu, prišiel na tanečnú zábavu, ktorú zorganizovali miestni nadšenci ako protest proti návrhu Slovenského ochranného zväzu autorského poskytovať zoznamy piesní hraných na ľudových zábavách.
Aj z Pohorelej pochádzajú nahrávky z 50. rokov, ktoré v súčasnosti slúžia ako podkladový materiál pre ľudí, ktorí sa snažia vrátiť tradičnému ľudovému umeniu novú energiu a život. Práve detskému súboru v Pohorelej vyrubila SOZA poplatok za vystúpenia na Deň matiek a Mikuláša. Folkloristi medzičasom svoj súboj so SOZA vyhrali. Spev či hranie ľudových piesní nebude mať svoju byrokratickú administratívnu podobu. Dodova myšlienka je napriek tomu aktuálna.
Strata dediny
„Folklór už nie je súčasťou každodenného života,“ hovorí Ján Blaho, pedagóg z Vysokej školy múzických umení v Bratislave, ktorý sa už desaťročia venuje výučbe ľudového tanca. Vývoj posledných siedmich dekád mu ako keby dáva za pravdu.